Participácia I a II

Články o Participatívnej demokracií I a II vyšli v júnovom čísle ZaV na  https://www.zemavek.sk/articles/view/junove-cislo-prinasa

Participatívna demokracia I

Ďalšou možnou alternatívou k súčasnému nespravodlivému politickému a ekonomickému systému a príkladom ako uplatňovať princípy rovnosti a  spolupráce  v spoločenskej a ekonomickej oblasti  hlavne na lokálnej úrovni  je participatívna demokracia. Nasledujúci článok je prvou časťou  ukážky kapitoly o participatívnej demokracií z mojej knihy „Sociálna trojčlennosť“. 

Pojem participatívna demokracia alebo aj skrátene PARECON sa začal používať v posledných desaťročiach v súvislosti s celosvetovým nárastom nespokojnosti s prevládajúcim súčasným politickým a ekonomickým systémom a hľadaním alternatívy k tomuto systému. Často sa participatívna demokracia stotožňuje aj s pojmami samosprávna alebo priama demokracia. Participatívna demokracia sa vysvetľuje ako bezprostredná a priama účasť ľudí na spolurozhodovaní v politickej a ekonomickej oblasti na rôznych úrovniach spoločenského života, napr. na úrovni obce, mesta, podniku alebo organizácie. Idea participatívnej demokracie filozoficky vychádza z konceptu samosprávnej komunity, presadzovanej hlavne predstaviteľmi konštruktívneho anarchizmu ako boli  Kropotkin a jeho nasledovníci. U nás na Slovensku sú myšlienky participatívnej demokracie propagované hlavne OZ Utópia (https://utopia.sk) odkiaľ som čerpal aj veľa ďalších informácií hlavne zo zahraničných skúsenosti.

        Prvýkrát sa snaha o participatívnu demokraciu objavila v brazílskom meste Porto Alegre v 80. rokoch 20. storočia. V meste vládla úzka skupinka bohatých ľudí, nikoho nepripúšťala k rozhodovaniu. Všade vládla korupcia a kriminalita. Mesto bolo neudržiavané, bez peňazí s množstvom chudobných ľudí. Iniciatívu zobrala do rúk skupina občanov a rozhodla sa, že sa nebude spoliehať na skorumpované mestské zastupiteľstvo, ale začnú veci riešiť samy. Tak vznikol participatívny rozpočet v Porto Alegre, čo znamenalo pre Latinskú Ameriku prvý pokus prelomiť tradíciu protekcie a klientelizmu a zároveň pokus presadenia väčšej sociálnej spravodlivosti umožnením väčšej participácie všetkých občanov na riadení mesta. 

        Participatívna demokracia je hlavne záležitosťou komunálnou. Je vhodná do takého prostredia, ktoré má dlhodobé problémy s korupciou. Základným problémom je otázka, ako vytvárať na lokálnej úrovni také demokratické prostredie, ktoré občanom umožní skutočne rozhodovať o vlastných záležitostiach. Doteraz bol trend taký, že sa názory občianskych skupín nebrali veľmi do úvahy, boli ignorované a svojvôľa bola prezentovaná ako odborný prístup. Demokratická samospráva sa však nemusí starať o všetko. Jej úlohou je skôr dať ľuďom priestor, aby sami našli riešenia. To má byť zmyslom participatívnej demokracie. Politkárčenie tu nemá miesto, hra na ľavicu alebo pravicu je na komunálnej úrovni bezpredmetná. Model participatívnej demokracie tak vytvára priestor pre  spoluúčasť a rovnosť všetkých ľudí pri rozhodovaní v rámci politicko–právneho článku, čo je v súlade aj s myšlienkami sociálnej trojčlennosti .  

  Participatívny rozpočet   

       Medzi najzákladnejší nástroj participatívnej demokracie patrí participatívny rozpočet. Participatívny rozpočet je nástrojom občianského plánovania, mechanizmom, ktorý umožňuje občanom priamo sa podieľať na rozhodovaní o prerozdelení financií z mestského rozpočtu. Zároveň však v mnohých prípadoch otvára priestor na širšie a výraznejšie zapájanie sa občanov do rôznorodých aktivít vo verejnom živote.

       Proces vytvárania participatívneho rozpočtu prebieha počas celého roka v niekoľkých cykloch. Vždy na začiatku tohto procesu sa sformujú dva druhy rozlične veľkých skupín, od niekoľkých desiatok členov až po niekoľko tisíc. Prvý typ skupín vzniká na základe lokality podľa miesta bydliska. Môžu to byť malé susedské skupiny, ktoré združujú jednu ulicu alebo štvrť. Druhý typ skupín vzniká na základe tém, ktoré zväčša predstavujú jednotlivé položky v mestskom rozpočte. Ide napríklad o kultúru, životné prostredie, dopravu, vzdelávanie a podobne. Po vytvorení jednotlivých skupín a prerokovaní základných potrieb a požiadaviek volia skupiny svojich reprezentantov, ktorí pokračujú v procese vytvárania konsenzu na úrovni zhromaždení. Tam reprezentujú záujmy a požiadavky vlastných skupín, ale zároveň sa zapájajú aj do formovania rozpočtu na základe potrieb všetkých zúčastnených skupín. V treťom cykle sa reprezentanti vracajú do vlastných skupín a na základe priebehu zhromaždení modifikujú vlastné požiadavky a opätovne ich predkladajú zodpovedajúcim zhromaždeniam, ktoré nanovo pracujú s týmito zámermi. V ďalšom cykle sa zo zhromaždení volia zástupcovia, ktorí dopracované návrhy predkladajú zástupcom mestskej exekutívy.   

        Na rozdiel od  zástupcov zvolených na 4 roky, ktorí sa väčšinou volia na základe príslušnosti k nejakej strane, pričom často krát rozhodujú v protiklade k vôli svojich voličov a sú prakticky neodvolateľní, majú zástupcovia v participatívnej demokracii mandát len na jeden konkrétny návrh, sú plne kontrolovateľní a vždy odvolateľní. Po schválení občianskeho návrhu sa tvorí komisia občianskych reprezentantov, ktorá dohliada na proces realizácie rozpočtu a kontroluje efektivitu jednotlivých financovaných aktivít. V mestách, ktoré majú skúsenosť s participatívnym rozpočtom, došlo k poklesu korupcie a skvalitneniu služieb mesta. Výrazne sa zvýšila občianska zaangažovanosť, čo sa prejavilo nielen zapojením sa do procesu vytvárania rozpočtu, ale aj zvýšenou aktivitou vo verejnej sfére. Množstvo verejne vynakladaných prostriedkov, ktoré sú takto spravované prostredníctvom participatívneho rozpočtu, sa môže pohybovať od niekoľkých percent, až po kompletný verejný rozpočet (v prípade Porto Alegre je to celých 100 %). Údaje ukazujú prevahu rozpočtov tvorených 3 až 15% z celkových mestských zdrojov.

        Presadenie participatívneho rozpočtu je relatívne dlhodobý a náročný proces. Veľmi dôležitým a kľúčovým bodom je proces zvažovania. To je proces, kedy ľudia v skupine majú rozhodnúť o výbere konkrétneho projektu a vyhradenie konkrétnej sumy na jeho realizáciu. Cieľom je dosiahnuť konsenzus v tejto záležitosti. Toto považujem hlavne na Slovensku za najťažší bod. Po skúsenostiach z rôznych občianskych aktivít musím konštatovať, že miera schopnosti konštruktívnej komunikácie je na Slovensku dosť nízka. Naši ľudia nie sú naším školským systémom dostatočne pripravovaní na presnú formuláciu a kvalitné prezentovanie svojich názorov a myšlienok na verejnosti, neučia sa ako počúvať druhých  a hlavne sa pýtať a  zmysluplne klásť otázky. Máme sklon vidieť všetko čierne alebo biele, takže v prípade nesúhlasu s názorom, vznikajú často spory a osobná nevraživosť. Zúčastňoval som sa často na mnohých stretnutiach medzi rôznorodými skupinami ľudí, ľuďmi vzdelanými, originálnymi, ale v drvivej väčšine všetky diskusie a rozhodnutia sa zvrhávali na prezentáciu svojho ega. Konštruktívna komunikácia, spoločné tvorenie vízie a tobôž dosiahnutie konsenzu v rozhodnutí o konkrétnom projekte, je zatiaľ u nás veľmi ťažkým orieškom. Prečo je tomu tak? Určite k tomu prispelo 40 rokov komunizmu, tradičná konzervatívna patriarchálna spoločnosť, kde ľudia neboli vedení k slobodnému mysleniu a kladeniu otázok, ale k slepej poslušnosti k autorite, s čím súvisí aj úroveň školstva, a tiež to bude v rozdielnosti slovanskej duše od hispánskej. V hispánskych  národoch vládne princíp komunikatívnosti, otvorenosti a dlhodobá skúsenosť so sociálnym odporom vrátane silnej (konštruktívnej) anarchistickej tradície. My zatiaľ „spíme“ a veľmi ťažko sa zobúdzame k osobnej zodpovednosti za veci verejné.

Participatívna demokracia v Brazílii         

      Kolískou participatívnej demokracie je Brazília, kde sa aj najviac rozšírila. Veľa miest a obcí po celej Brazílii uplatňuje rôzne formy participatívnej demokracie. V roku 1999 zaviedol štát Rio Grande do Sul  kde patrí j Porto Alegre (Brazília je federácia skladajúca sa z viacerých štátov)  politiku participatívneho rozpočtu na celoštátnej úrovni. Veľmi zaujímavým je príklad  mesta Belo Horizonte. Má 2,5 milióna obyvateľov a kedysi v ňom žilo v absolútnej chudobe 11% a veľa ďalších v tiež skromných pomeroch. V roku 1993 vyhlásila novozvolená administratíva prístup k potravinám za občianske právo. Nový primátor začal tak, že vytvoril mestskú organizáciu, v rámci ktorej bola zostavená rada zo zástupcov pracujúcich, podnikateľov a cirkvi, ktorí mali koordinovať postup pri navrhovaní a zavádzaní nového potravinového systému. Mesto už predtým zapojilo občanov priamo do rozdeľovania komunálnych zdrojov a zaviedlo „participatívny rozpočet“. Počas prvých šiestich rokov politiky „jedlo ako právo“ v Belo Horizonte sa počet občanov zapojených do procesu participatívneho rozpočtovania zvýšil na viac ako 31-tisíc. Aby mestská organizácia zabezpečila pre každého právo na potraviny, spojila predovšetkým záujmy farmárov a spotrebiteľov. Ponúkla miestnym rodinným farmárom z okolia mesta na výber desiatky miest vo verejnom priestore, na ktorých by predávali mestským spotrebiteľom. Tým sa maloobchodné prirážky na plodiny (ktoré často dosahovali výšku 100 percent) v podstate rozdelili medzi spotrebiteľov a farmárov. Zisky farmárom rástli (neboli o ne oberané obchodníkmi) a ľudia mali prístup k čerstvým a lacným potravinám. Toto je pekný až ukážkový príklad intuitívneho uplatňovania koncepcie sociálnej trojčlennosti v praxi hlavne, čo sa týka vytvárania asociácii ako spoločných združení výrobcov, obchodníkov a spotrebiteľov. Vzájomnou spoluprácou a dohodou spotrebiteľov, farmárov a mesta sa dosiahlo vytvorenie spravodlivej ceny.

        Mesto sprístupňuje okrem farmárskych stánkov kvalitné potraviny tak, že ponúka podnikateľom možnosť využiť mestské pozemky v rušných oblastiach na výstavbu trhovísk
pre potraviny za nízke ceny. Dnes je v meste 34 takýchto trhovísk, na ktorých zástupcovia spotrebiteľov, mesta a obchodníkov spolu rozhodujú o stanovovaní cien základných potravín. Predajcovia s najlepšími miestami majú ešte ďalšiu povinnosť, ak chcú používať mestské pozemky. Každý víkend musia odviezť plodmi naložené nákladné autá do chudobných štvrtí mimo centra mesta, aby mal k dobrým potravinám prístup každý. Ďalej mesto prevádzkuje „Ľudové reštaurácie“, ktoré ponúkajú stravu z lokálnych potravín za symbolické ceny. Medzi iniciatívy potravinovej bezpečnosti v Belo Horizonte patria aj rozsiahle komunitné a školské záhrady a tiež hodiny výživy. Federálna vláda navyše prispieva na školské obedy, pričom potraviny na ne sú kupované  od miestnych pestovateľov.

        Aký je výsledok tejto a ďalších súvisiacich iniciatív? Len v priebehu jedného desaťročia sa v Belo Horizonte znížila detská úmrtnosť ako aj podvýživa detí o viac ako polovicu. Medzi rokmi 1993 a 2002 bolo Belo Horizonte jediným územím, kde stúpala spotreba ovocia a zeleniny. Aké sú náklady na tieto činnosti? Približne 10 miliónov dolárov ročne alebo menej ako 2 percentá z rozpočtu mesta. Je na zamyslenie, či by sa podobné skúsenosti nedali využiť aj v našich chudobných oblastiach, napr. v rómskych osadách, kde by mohli vznikať spoločné jedálne zriaďované obcou za symbolické ceny, do ktorých by potraviny dodávali lokálni pestovatelia, ktorí by tým mohli mať zabezpečený aj pravidelný príjem.  

Participatívna demokracia vo Venezuele

         Aj vo Venezuele skúšajú zaviesť istú formu samosprávy a participatívnej demokracie  do praxe. Hlavným iniciátorom jeho zavedenia bol istý Argenis. Ten sa stal primátorom mesta Libertador, ktoré zdedil v katastrofálnom stave. Rozhodol sa situáciu v ňom zmeniť presadením myšlienky vzniku komunitných rád. V roku 2006 sa formovanie komunitnej štruktúry zavŕšilo. Vzniklo celkom 35 „sociálnych teritórií“ združujúcich obyvateľov s podobnými problémami, projektmi spolupatričnosťou k istému prostrediu. Svojou veľkosťou sa rôznia – od tisíc po 15-tisíc obyvateľov. Každé sociálne teritórium alebo komúna, obsahuje menšie a homogénnejšie komunity, z ktorých každá má svoju komunitnú radu, do ktorej sú volení zástupcovia na ľudovom zhromaždení. Ich veľkosť závisí od sociálnej geografie: mestské rady obyčajne pojmú 200 až 400 rodín, vidiecke 20 až 50 rodín. Každá komunitná rada, ako aj sociálne teritórium, zvoláva zhromaždenia, kde sa voľbou ustanovia priority a desať najpreferovanejších projektov pre nadchádzajúci rok. Mestská plánovacia rada následne prehodnotí prvé tri návrhy z každého sociálneho teritória, a ak to financie dovolia, tak aj viac ako tri. Známky od 1 do 9 sa prisudzujú každému z kritérií, akými sú: množstvo obyvateľov, počet tých, ktorí budú mať z realizácie projektu osoh, cena, ako dlho sa už návrh opakovane predkladá, množstvo schválených projektov danej komunity a pod. Z takéhoto hodnotenia vzíde zoznam projektov, ktorý sa následne prezentuje na zhromaždení vo všetkých sociálnych teritóriách. Zhromaždenie môže zmeniť svoje priority a žiadať prehodnotenie napríklad v prípade, ak sa ukáže, že favorizovaný projekt je príliš drahý. Po schválení zoznamu víťazných projektov sa prerozdelia finančné zdroje príslušným komunitným administratívnym orgánom, ktoré nakúpia materiál a najmú pracovnú silu alebo dodávateľa, pričom sa uprednostňujú miestne družstvá. Komunitná prepojenosť a know-how napomáha znižovať náklady a ušetrené prostriedky ostávajú v komunite na iné projekty. Takýmto spôsobom sa vo všetkých 35 teritóriách zapojených do projektu participatívnej demokracie vybudovalo 74 nových zdravotných stredísk, 48 základných škôl a tiež veľké množstvo kultúrnych centier. V niektorých prípadoch dali obyvatelia združení v komunitných radách prednosť kultúrnym centrám pred opravami ciest alebo pouličného osvetlenia. Prvé prieskumy z rokov 2004/2005 ukázali, že medzi najurgentnejšie potreby obyvateľov patrili zdravotné vzdelávacie zariadenia. V prieskume z roku 2007 už nikto nepovažoval zdravotnú starostlivosť za problém a takmer nikto sa v tomto zmysle nevyjadroval ani o školstve. Čo viac, dnes už na uliciach Libertadore sotva natrafíte na deti žijúce na ulici a problém s bezdomovcami je tiež takmer vyriešený. V súčasnosti v celej krajine existuje viac ako 10 tisíc komunitných rád.

Participatívna demokracia v Európe a na Slovensku

       Participatívna demokracia je obľúbená hlavne v krajinách Latinskej Ameriky, no rozširuje sa postupne aj do Európy. Medzi európske mestá, ktoré používajú participatívny rozpočet patrí Lisabon. Prostredníctvom mechanizmu participatívneho rozpočtu môžu obyvatelia mesta v prvej etape predstaviť konkrétne návrhy do rozpočtu pre nasledovný rok. Po analýze mestskou radou a zvážením reálnosti realizácie návrhu sa uskutočňuje druhá fáza participatívneho procesu, pozostávajúca z hlasovania v prospech jednotlivých projektov. Tie projekty, ktoré získajú najviac hlasov, sa zakomponujú do návrhu rozpočtu a mestských aktivít do finančnej výšky 5 miliónov eúr. Po vyhodnotení uplynulých výsledkov sa pristupuje vždy k novým návrhom a alternatívnym riešeniam, vždy za priamej účasti obyvateľov, členov zastupiteľstva a služieb mestskej rady.

        Participatívny rozpočet sa ukazuje ako efektívne riešenie najmä pre veľké mestá, ktoré bývajú veľmi často najväčšmi postihnuté hospodárskou krízou. Mechanizmus participatívneho rozpočtu je dnes súčasťou chodu osemdesiatich troch miest z celého sveta a OSN ho považuje za kľúčový nástroj
pri skvalitňovaní správy mesta. Okrem Lisabonu je to aj Londýn a iné európske mestá (Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Anglicko, Holandsko). Forma participatívneho rozpočtu sa v rôznych častiach sveta dosť líši. Napríklad participatívny rozpočet používaný v nemeckých mestách je úplne iný. Jeho hlavnou motiváciou nie je riešenie chudoby, skôr sa používa ako nástroj k vyjadrovaniu sa ľudí k prerozdeľovaniu peňazí v jednotlivých rozpočtoch miest. V Nemecku je kľúčové používanie Internetu, nie je zvykom sa osobne stretávať a vytvárať živé fóra diskutujúcich. Nemecký participatívny rozpočet nezahŕňa priame rozhodovanie zo strany občanov ide skôr o zasielanie pripomienok členom mestskej rady a na základe nich členovia mestskej rady rozhodujú. Hranica medzi tým, čo je a čo nie je participatívny rozpočet a participatívna demokracia je veľmi tenká.

        Aj na Slovensku vznikli prvé snahy o vytvorenie mestských participatívnych rozpočtov. Sú to projekty participatívneho rozpočtu pre mesto Bratislava , pre mestskú časť Bratislavy - Nové mesto, pre Ružomberok a Banskú Bystricu. Neziskové organizácie či občianske združenia budú môcť v budúcnosti aktívne vstupovať do prípravy mestského rozpočtu, do prerozdeľovania verejných financií na úrovni slovenskej samosprávy. V Bratislave mesto v spolupráci s občianskym združením Utopia pripravilo projekt s názvom „Participatívny rozpočet v podmienkach bratislavskej samosprávy“ a jeho súčasťou bola aj séria odborných workshopov. Workshopy sú prístupné pre každého záujemcu. Na základe stretnutí občanov vzniklo už niekoľko tematických participatívnych komunít. Sú to komunity: Zelené mesto, kde sa rieši vytvorenie náučných chodníkov a premena vinohradov na parky; Kultúra, osadzovanie tabúľ významným osobnostiam mesta; Doprava, vybudovanie cyklistických tras; Mládež, budovanie plavární; Seniori, vytvorenie centra pre seniorov. Za najväčší prínos projektu vidím jeho osvetový charakter, ktorý dáva možnosť ľuďom naučiť sa komunikovať a hľadať riešenia  pri rozhodovaní v oblasti priamej demokracie, v ktorej sme všetci začiatočníkmi. 

        Často býva položená otázka, nakoľko je participatívny rozpočet skutočnou priamou demokraciou, keďže tak, ako v prípade Bratislavy, je prideľovanie objemu peňazí na projekty vybraté v participatívnom procese stále v rukách milosti alebo nemilosti volených poslancov. Počul som aj taký názor, že participatívna demokracia je len marketing zastupiteľskej formy demokracie, aby vyzerala viac demokraticky, ale pritom si miestni politici udržali všetko pod kontrolou. Participovať v tomto kontexte znamená toľko, že občan je iba láskavo pripustený k diskusii. Opäť to asi závisí prípad od prípadu. V Latinskej Amerike má participatívna demokracia skutočne charakter priamej demokracie, kým v Európe, vrátane Bratislavy, to skôr vyzerá ako doplnok k existujúcemu systému, ktorý je stále viac alebo menej závislý od vôle komunálnych politikov. Samozrejme, je to asi len vizitka občanov, aký priestor demokracie si  dokážu sami vydobyť. Otázkou je, ako by sa dal model participatívnej demokracie skombinovať s konceptom samosprávneho modelu tak, ako je to preferované v rôznych iniciatívach vychádzajúcich z konceptu sociálnej trojčlennosti. Napr. systém, v ktorom by fungovalo právo veta (viď iniciatívu www.tso.cz), právo odvolať kedykoľvek poslanca, osobná trestná zodpovednosť za rozhodovanie a pod. Bola by potrebná participatívna demokracia v takto nastavenom systéme? Je participatívna demokracia v takejto forme vhodná pre každý kultúrny okruh, každý národ? Možno je participatívna demokracia konceptom vhodná do časov korupcie, do prostredia ako je Latinská Amerika (Afrika?), kde sa rieši veľká chudoba a sociálna nespravodlivosť. V Európe akoby sa stávala len viac alebo menej efektívnym nástrojom občanov k rozhodovaniu o skvalitňovaní verejného života. Možno je medzičlánkom medzi dnešným stavom a budúcim stavom samosprávnych komunít fungujúcich s právom veta. To sú všetko otázky na ďalšie premýšľanie a skúmanie.  

Participatívna demokracia II

Pokračovanie ukážky kapitoly o participatívnej demokracií z  mojej  knihy „Sociálna trojčlennosť“. V prvej časti sme si povedali o tom ako funguje participatívna demokracia na komunálnej úrovni vo viacerých krajinách sveta a v SR, v druhej časti si povieme viac o participatívnej demokracií v ekonomickej a kultúrnej oblasti.  

Participatívny menežment – SEMCO

        Existuje aj snaha niektorých slobodne uvažujúcich podnikateľov a manažérov, zaviesť participatívnu demokraciu  aj do firiem a organizácií. Vtedy hovoríme o participatívnom manažmente. Participatívny manažment prináša pracujúcim a spotrebiteľom príležitosť samosprávne sa vyjadriť k ekonomickému životu, solidaritu s ostatnými, spravodlivé príjmy za prácu, rôznorodé príležitosti a možnosti a ekologickú rovnováhu. Tieto ciele sa usiluje dosiahnuť nasledujúcimi spôsobmi: 

•    participatívne vlastníctvo výrobných prostriedkov
•    zamestnanecké a spotrebiteľské rady, v ktorých majú ich členovia individuálne a kolektívne slovo pri prijímaní rozhodnutí v rozsahu, v akom na nich tieto rozhodnutia vplývajú, či už ako na jednotlivcov alebo ako na skupiny – samospráva
•    odmena za spoločensky hodnotnú prácu úmerná jej trvaniu, intenzite a vynaloženému úsiliu –  spravodlivá odmena
•   alokácia pomocou kooperatívneho vyjednávania medzi zainteresovanými pracovníkmi a spotrebiteľmi, ktorá bude prebiehať prostredníctvom podnikových rád – participatívne plánovanie

Tieto základné body participatívnej demokracie sú vo veľkom súlade s myšlienkami sociálnej trojčlennosti v  hospodárskej oblasti, aj keď veľa závisí od samotného spôsobu realizácie takto chápaného participatívneho manažmentu v praxi.

        Najslávnejším príkladom participatívneho manažmentu na svete je brazílska spoločnosť SEMCO. Majiteľom a generálnym riaditeľom je Ricardo Semler. Tento pozoruhodný človek je skutočný sociálny vizionár. Je autorom kníh „Podivín“ a „Sedemdňový víkend“, v ktorých opisuje svoju cestu k hľadaniu a nakoniec aj realizovaniu podoby podniku, v ktorom vládne princíp bratstva. Semler to nazýva „sloboda v práci“, ale z pohľadu trojčlennosti ide v skutočnosti o uplatnenie princípu bratstva.  

        Semler vybudoval podnik SEMCO, ktorý nemá vo svete obdobu. SEMCO je holding, s 3 tisíc zamestnancami a obratom okolo 240 mil. USD, združujúci množstvo aktivít, hlavným však je výroba strojov a prístrojov. Podnikateľ Ricardo Semler bol ocenený ako “globálny vodca zajtrajška”
na World Economic Forum. SEMCO vďačí za takýto úspech modelu participatívneho manažmentu, ktorý bol zavedený pred takmer 25 rokmi.

      SEMCO nemá organizačnú štruktúru, žiadne päťročné strategické plány, zoznam hodnôt, deklarované poslanie, dress code, ani písané pravidlá. SEMCO má len niečo, čo mnohí zamestnanci úsmevne nazývajú “manuál na prežitie”, sprievodcu pre firemných nováčikov napísaný vo forme komiksu. Všetci zamestnanci, vrátane radových pracovníkov vo výrobe, si sami organizujú svoj čas. Nerozhodujú len o tom, kedy pracovať, ale aj koľko pracovať. Či robíte v sobotu, nedeľu, cez týždeň, večer alebo ráno, poobede, je úplne na vás. Sami si určujete, čo budete robiť, s kým a ako. Keď príde nový zamestnanec do podniku, riaditeľ mu povie, nech sa poprechádza po podniku a nech si vyberie, čo chce a s kým robiť, do akého tímu sa zapojí alebo nech vytvorí nový. Tímy založené na princípe vzájomných sympatií a užitočnosti sú základom fungovania podniku. Vzťahy v tíme, tak ako v bežných rodinných alebo priateľských vzťahoch, si ľudia budujú a udržujú sami, asociálne správanie a neschopnosť spolupráce je okamžite viditeľná a taký človek sa sám vylúči. Tímy si volia svojho hovorcu, ktorý je akýmsi neformálnym vedúcim vystupujúcim navonok.

      Veľký význam má podniková rada, ktorá sa skladá zo zástupcov zamestnancov a manažmentu. Podniková rada ako vrcholný riadiaci orgán rozhoduje o všetkých záležitostiach riadenia a rozvoja podniku, investovania, stratégii atď. Formovanie a rozbeh činnosti tejto podnikovej rady bol spočiatku veľmi ťažký, ale nakoniec sa rada uchytila a dnes úspešne funguje, celkom v súlade s myšlienkami sociálnej trojčlennosti. V podniku v zmysle brazílskych zákonov stále fungujú odbory, ale ich úloha aj podľa záujmu zamestnancov stále klesá, úmerne tomu ako rastie váha podnikovej rady a vzrastajúcej miery vzájomnej dôvery a spolupráce v podniku.     

        Spoločnosť nemá interný audit. Nikto jednoducho nemá záujem podvádzať. SEMCO sa snaží mnohými spôsobmi podporovať atmosféru dôvery medzi svojimi zamestnancami. Všetky organizačné jednotky majú podiel na zisku. Veľké percento zamestnancov si určuje svoj plat. Zároveň všetci môžu vidieť platy a kompenzácie vyplácané iným. Zamestnanci vedia, že ak by sa mali vyplácať nadmerným spôsobom, budú ich kolegovia očakávať podobné zaobchádzanie na úkor zisku všetkých.

      SEMCO nemá manažment v klasickom zmysle, klasická hierarchická štruktúra vedenia podniku  je zrušená.  Má hovorcov tímov  (projektových vedúcich)  a miesto manžérskych vyšších pozícií sú koordinátori a poradcovia, ktorí radia a pomáhajú organizovať a koordinovať činnosti jednotlivých tímov, aby fungovali ako celok. Hovorcovia aj koordinátori sú vyberaní a hodnotení samotnými zamestnancami. Administratívnych pracovníkov je minimum, dokonca nemajú ani zvlášť kancelárie. Existujú akési univerzálne kancelárie, vybavené potrebnými zariadením (PC, skenery, tlačiarne, kopírky...), ktoré môže používať každý administratívny pracovník podľa potreby, ale aj koordinátor alebo bežný zamestnanec ak potrebuje. Administratívni pracovníci a teda aj každý, kto nepotrebuje byť v určitej chvíli priamo v podniku, môžu pracovať aj z domu.

      Každý pracovník má priamy a neobmedzený prístup ku každému inému zamestnancovi, manažérovi, administratívnemu pracovníkovi a i. Ani samotný majiteľ podniku Semler nemá vlastnú kanceláriu a používa spoločnú. Všetci pracovníci môžu prísť za ním a opýtať sa na všetko, čo sa týka činnosti podniku. Klasické porady tým tiež odpadávajú. Ľudia sa môžu radiť, kde chcú, kedy chcú  ako uznajú za potrebné.

      Všetky informácie o podniku a jeho činnosti sú verejne prístupné a každý sa môže informovať o čom chce, vrátane aktuálneho stavu cash-flow, tvorby zisku, rozdelenia zisku, platov a odmien ostatných a iné. SEMCO je tým absolútne transparentným podnikom. V SEMCu sa rozhoduje o plánovaných investíciách a projektoch spôsobom participatívnej formy rozhodovania, zamestnanci vyjadrujú svoju podporu myšlienke alebo plánu v hlasovaní. Semlerov hlas je jeden z 3 000.

      Otázkou sú vlastnícke vzťahy. Vlastníctvo podniku zatiaľ nie je v rukách zamestnancov. Myšlienka zmeny vlastníckych vzťahov sa v tomto modeli nerieši, nie je primárne dôležitá. Dôležitým je skutočne pochopený a v slobodnej atmosfére uskutočnený princíp bratstva s reálnou spoluúčasťou pracujúcich na zisku, riadení a zodpovednosti. Samotná zmena vlastníckych vzťahov, nevytvorí ešte prosperujúci podnik a neprinesie automaticky spravodlivosť pre pracujúcich. V modeli „slobodných firiem“ sa ide na to iným spôsobom. Prvotná je zmena formy spolurozhodovania a spoluzodpovednosti, vlastnícke vzťahy sú druhotné. Možno raz príde čas, kedy sa ľudia rozhodnú zmeniť aj vlastnícke vzťahy a premeniť firmu na nejakú formu družstevného podniku alebo zamestnaneckej akciovej spoločnosti, nikto tomu nebude brániť je to len otázkou prirodzeného vývoja.

      V posledných rokoch sa deje určitý vývoj aj týmto smerom, časť tímov zamestnancov sa osamostatňuje a zakladajú si vlastné firmy, väčšinou družstvá a tie ďalej spolupracujú s bývalou materskou spoločnosťou, prenajímajú si od nej priestory a výrobné prostriedky. Tak vzniká prirodzeným spôsobom celá sieť vzájomne spolupracujúcich malých firiem, akýsi zárodok asociácie, kde sú medzi nimi uzatvorené nadštandardné vzájomne výhodné zmluvy a materská firma začína čoraz viac slúžiť ako akýsi subjekt poskytujúci prenájom výrobných prostriedkov, know-how, koordináciu a pod, čiže činnosti idúce smerom k napĺňaniu predstavy o úlohách asociácie v hospodárskej oblasti podľa konceptu sociálnej trojčlennosti. Semler sa tiež prikláňa k tej myšlienke, že podobne ako v koncepte sociálnej trojčlennosti, správa kapitálu (ako súčasť duchovného článku) vyplýva zo schopností ľudí. Preto kapitál má byť spravovaný nie na základe dedičstva, politickej alebo inej príslušnosti ale výlučné na základe schopností zmysluplne spravovať kapitál daného podniku. Zatiaľ sa za najschopnejšieho javí Semler, ale zdá sa, že ani on nebude stále trvať na rodinnom charaktere a vlastníctve podniku. SEMCO sa môže pretransformovať do podoby nadácie (podobne ako je to v obchodnom reťazci Ikea, kde majiteľom podniku je nadácia), ktorá by spravovala a riadila majetok firmy a poskytovala akýsi servis k vyššie uvedenými činnosťami pre sieť na ňu viazaných zamestnaneckých firiem.       

       V súčasnosti sa 30% zisku prerozdeľuje medzi zamestnancov a toto číslo do budúcna môže rásť podľa potrieb a vôle zamestnancov. Tak, ako rastie ich spoluzodpovednosť a spoluúčasť na rozhodovaní, tak rastie aj ich spoluúčasť na zisku. Ďalšia veľká časť zisku firmy ide po zvážení a rozhodnutí zamestnancov do kultúrnej a sociálnej oblasti. Okrem pravidelnej podpory celého radu sociálnych a kultúrnych aktivít, sú to aj tri „demokratické“ základné školy, fungujúce na princípe „alternatívnej“ pedagogiky, ktoré pre deti svojich zamestnancov Semler založil a financuje. Zisk zo SEMCA je tak celkom v duchu sociálnej trojčlennosti presúvaný do kultúrnej sféry. SEMCO je dôkazom, že ľudia sú zrelí na zmenu spoločenského systému a prebratiu zodpovednosti za seba. Ak to dokážu Brazílčania, ľudia s temperamentom a silnou emocionalitou, je to možné aj u nás. Kedy sa namiesto všelijakých finančných skupín a developerov, ktorí  sú  zdrojom korupcie a napätia v štáte objavia osvietení podnikatelia, prinášajúci nové kvality a ducha slobody a tvorivosti? To je otázka pre spiacich Slovákov.

Sloboda v práci  

      V rámci participatívnej ekonomiky sa začal používať aj pojem „sloboda v práci“. Ten sa prvýkrát objavil práve v súvislosti s podnikom SEMCO, ktorý  sa pokladá za priekopníkov slobody v práci. Rozdiel medzi pojmami participatívny menežment a sloboda v práci je v podstate veľmi malý, väčšina ľudí ich používa a zamieňa ľubovoľne, ale slobodu v práci ja chápem v užšom zmysle, ako určitý predstupeň alebo voľnejšia forma participátivneho menežmentu a je tiež viac typická skôr pre menšie firmy.

      Otázny je aj pojem sloboda, pretože  v ekonomickej oblasti v zmysle konceptu sociálnej trojčlennosti  sa skôr používa pojem bratstvo. Ale keď sa na to pozrieme z inej stránky, tak aj tento  pojem slobody môže byť na mieste. Práca aby dávala zmysel musí byť uchopená duchom (intelektom), až vtedy vzniká nejaká hodnota, nedá sa hovoriť o práci bez ducha, taká bezduchá práca  je skôr typická pre ten druh automatizovanej práce, manufaktúrnej, monotónnej, kde ľudskú prácu nahrádzajú roboty. Dnes majú úspech tie podniky a ekonomiky, kde hrá hlavnú úlohu znalostná ekonomika, čiže tam, kde sa tvoria špecifické a sofistikované produkty s veľkou pridanou hodnotou. Pridaná hodnota vzniká práve pôsobením ducha (intelektu) na prácu. A tam je treba nechať pôsobiť práve slobodu.

      Pre slobodu v práci hovoria aj búrlivé zmeny v spoločnosti  hlavne čo sa týka evolúcie vedomia ľudí za posledných 100 rokov. To, ako dnes pristupujeme k práci a organizácií firiem, vzniklo v čase, kedy väčšina ľudí pracovala v poľnohospodárstve, doma alebo v malých remeselných dielňach. Počas priemyselnej revolúcie z relatívne slobodných ľudí bolo treba urobiť masu nemysliacich a necítiacich robotníkov zapojených do hierarchického systému odosobnenej práce. A tak sa z práce, ktorú človek vykonáva bez toho, aby sa v nej realizoval ako tvorivá bytosť, stala komodita. Firmy sa presúvajú tam, kde ju niekto urobí za menej. Dnes však pre zachovanie ekonomickej prosperity, aj čisto z pragmatického hľadiska treba práve umožniť vytváranie kreatívnej práce.  

      Čím viac je umožnená sloboda ľuďom v oblasti kreativity a tvorivosti, tým ekonomicky zaujímavejšie sú výrobky a produkty. To je typické pre znalostné ekonomiky ako je Švajčiarsko, Fínsko aj Nemecko, ale aj nám blízke Rakúsko, kde prevládajú skôr malé a stredné podniky s veľkou mierou slobody, vyrábajúce špecializované produkty s kvalitnými parametrami. Zároveň tam funguje vynikajúca spolupráca medzi samosprávou, podnikateľmi a štátom. Rozhodne treba raziť trend, preč od takej ekonomiky, ktorá je založená na veľkých montážnych halách a orientovaná len na jeden segment ako je typické pre Slovensko (automobilový priemysel). V takomto montážnom priemysle bude v budúcnosti prevládať plná automatizácia a ľudí tam bude treba veľmi málo. Je potrebné sa orientovať smerom k sieťam malých navzájom spolupracujúcich kreatívnych firiem.    

       Sloboda v práci sa tak môže prejavovať v takých skutočnostiach ako sú flexibilita pracovného času, rôzne druhy úväzkov a ich kombinácie, práca z domu, práca v projektových tímoch, neformálnosť, odstránenie byrokracie a množstva predpisov, zrušenie hierarchickej štruktúry riadenia podniku a postupnej čoraz väčšej participácie zamestnancov na riadení, rozhodovaní, rozdeľovaní zisku a pod.

       Prácu na voľnej nohe už dnes skúšajú rôzne povolania. Často sú medzi nimi umelci, remeselníci, dizajnéri, ale aj ľudia z drobných reklamiek či IT odvetvia. No čoraz viac  uplatňuje princíp slobody v práci mnoho firiem vo svete. Tie ju nateraz vnímajú cez zosúladenie pracovného a súkromného života. K voľnosti a flexibilite pritom pristupujú číro pragmaticky. Nejde o žiaden módny výstrelok, jednoducho sa ukazuje, že dobré pracovné podmienky a pocit slobody prispieva k vyššej spokojnosti aj motivácii zamestnancov a tým aj k lepším výkonom.  

       Slobodu v práci v USA uplatňujú napr. firmy Zappos, Gore-Tex, FAVI,Webblue (USA). V Česku ideu slobody v práci popularizuje najmä Tomáš Hajzler, ktorý vedie celý rad prednášok a seminárov na túto tému. Na základe hlavne jeho impulzov sa slobode v práci venuje čoraz viac firiem v ČR a na Slovensku. V ČR je to napríklad pivovar Bernard, Peoplecomm,  na  Slovensku Martinus, Websupport a i.

       K slobode v práci chcem ešte poznamenať, že rozhodne ju  nemôžeme stotožňovať s pojmom sloboda tak ako ju chápu liberálni ekonómovia,  ako slobodný ničím neregulovaný trh. Aj takéto pokusy sú a zo strany neoliberálnych ekonómov dochádza k zámene pojmov a účelovému zavádzaniu. Pojem slobody ako uplatňovanie princípu bratstva v hospodárskej oblasti, vždy máme chápať v kontexte vytvorenia atmosféry spolupráce nielen v rámci jednotlivého podniku, ale aj spolupráce podnikov, obchodníkov a spotrebiteľov navzájom. Ako ľudia máme byť slobodní v ekonomickej sfére preto aby sme si navzájom pomáhali a nie preto aby sme navzájom súťažili a bojovali jeden s druhým.    

Slobodné školy

      V súvislosti s pojmom slobody v práci sa objavuje nový pojem slobodné alebo demokratické školy. Tieto demokratické školy vo svojich základoch vychádzajú z anarchistických myšlienok slobody a do oblasti vzdelávania prenesených zásad participatívnej demokracie. Najznámejšou a prvou demokratickou školou, ktorá potom inšpirovala vznik ostatných podobných škôl vo svete je dnes už veľmi známa škola Summerhill.

       Summerhillsku školu založil Alexander S. Neill v 1921 v Nemecku, potom ju presťahoval do Anglicka v roku 1924, kde existuje dodnes. Je to internátna škola, spoločenstvo asi stovky detí rôznych národností žijúcich v rozsiahlom dome obklopeným veľkými pozemkami. Deti sú vo veku 5 – 18 rokov a väčšina z nich tam trvalo býva. Vyučovanie  nie je povinné – Neill vyšiel z predpokladu, že učenie je pre deti príjemná a prirodzená aktivita. Kto sa však zapíše do niektorého kurzu, musí ho navštevovať, inak ho ostatné deti môžu navrhnúť k vylúčeniu. V Summerhillu neexistuje pojem "ročník".  Deti sa sami rozhodujú, čo sa učiť, ako a s kým. Škola končí vysvedčením o všeobecnom strednom vzdelaní. Pravidlá života v komunite sú navrhované a schvaľované všetkými a vyvíjajú sa podľa konkrétnych potrieb. Dané pravidlá sú záväzné a hlas dieťaťa má rovnakú váhu ako hlas dospelého. Trestom za porušenie pravidiel je napríklad práca v prospech celku. Demokraciu sa teda učia v praxi. Členovia komunity majú slobodu robiť si čo chcú, ale nesmú spôsobiť žiadnú škodu iným ľuďom, v súlade s principmi "sloboda, nie svojvôla." Platia tieto hlavné zásady: demokracia, rovnosť a sloboda. S nimi škola Summerhill pracuje.

      Tento typ demokratických škôl sa tak pridáva k stále rastúcemu prúdu už existujúcich klasických alternatívnych škôl ako sú waldorfské školy, montessori, reformné školy typu Dalton, Janská škola a.i. a k ich rôznym kombináciám a variáciám (intuitívna škola, rodové školy). Okrem základných a stredných škôl je ešte veľkou výzvou aby sa slobodné školy rozšírili aj do oblasti vysokých škôl, o čom svedčí aj niekoľko prvých príkladov nového univerzálneho a holistického vysokoškolského vzdelávania (Alanus v DE, Univesity for Future v ČR, Inštitút integrálneho vzdelávania, Sokratov inštitút v SR a pod.) Je potešujúce, že všade vo svete rastie pochopenie a záujem o aplikáciu princípov slobody vo vzdelávaní a dúfam, že takéto školy budú určovať čoraz viac trend vo výchove slobodných ľudí pre potreby 21. storočia. 

David Sulík