Stárnuce peniaze
Článok bol publikovaný v ZaV vo februári 2016 https://www.zemavek.sk/journals/view/februr-2016
Záporné úrokové sadzby a fenomén starnúcich peňazí.
V súčasnosti sa stretávame vo finančnom svete s novým, neobvyklým ekonomickým fenoménom. Sú to záporné úrokové sadzby. Väčšina úrokových sadzieb na vklady klientov v komerčných bankách sa blíži k nule. V Nemecku sa niektoré vklady klientov prestali nielen úročiť, ale banky dokonca začali svojich klientov za ne penalizovať, t.j. klient platí banke, za to, že vôbec môže do nej vložiť peniaze. Nielen bežní ľudia, čo chcú sporiť, ale ani inštitucionalizovaní investori nemajú do čoho investovať. Držať peniaze na účte sa neoplatí, kupovať akcie je vysoko rizikové. Kupovať štátne dlhopisy je tiež nerentabilné, lebo ich úročenie sa tiež približuje k nule, dokonca niekde sa už plánuje ich úročiť zápornou sadzbou. Prvýkrát v histórii dánska banka Nordea Kredit ponúka hypotéku s negatívnou úrokovou sadzbou. Namiesto toho, aby ste platili úroky za pôžičku banke, banka vás odmení za to, že si u nej požičiate. Je to z toho dôvodu, že banka nemá záujem znehodnotiť svoje prebytočné peniaze v centrálnej banke, či kúpiť si štátne dlhopisy so záporným výnosom a preto si radšej zvolí cestu menšieho zla. Peniaze požičia súkromnej osobe. A ak súkromná osoba má úrokovú sadzbu v zmluve o hypotéke naviazanú na medzibankovú sadzbu CIBOR (sadzby, za ktoré si požičiavajú peniaze banky v Dánsku medzi sebou), tak dnes platí záporné úroky.
Komerčné banky len reagujú na rozhodnutia centrálnych bánk. Úrokové sadzby komerčných bánk totiž vychádzajú z depozitných sadzieb centrálnych bánk. Vklady v niektorých centrálnych bankách už nie sú úročené, majú zápornú úrokovú mieru. Čiže, ak komerčná banka chce uložiť v centrálnej banke určitú sumu peňazí, musí automaticky počítať so stratou. Vo Švajčiarsku či Dánsku je depozitná sadzba centrálnej banky na rekordne nízkej úrovni (-0,75%). Európska centrálna banka (vrátane NBS) stanovila jednodňovú sterilizačnú sadzbu, ktorá platí pre všetky krajiny Eurozóny na -0,30%. Aj Česká národní banka uvažuje nad tým, či stanoví záporné úrokové sadzby.
Aký je dôvod centrálnych bánk k takémuto správaniu? Oficiálne deklarovaným dôvodom je, že centrálne banky, vrátane pre svet najdôležitejšieho FEDu a ECB, údajne bojujú proti poklesu cien – deflácii, ktorá nepriaznivo vplýva na rast ekonomiky. Centrálne banky sa snažia o opak, aby ceny rástli a s nimi aj prijateľná miera inflácie. Preto okrem znižovania úrokových sadzieb, navyše prostredníctvom rôznych programov kvantitatívneho uvoľňovania dávajú do obehu stále nové a nové obrovské objemy peňazí. Cieľom je zvýšiť ponuku objemu úverov komerčných bánk za nízke úroky, a tak motivovať ľudí, aby si začali masovo požičiavať a míňať. Tým by sa rozprúdila opäť špirála vytvárania nových úverov, a tak naštartoval znova rast ekonomiky. Tento „klasický“ ekonomický model viac menej fungoval vo vyspelých západných krajinách dlhé roky a prinášal neustály ekonomický rast až do krízy v roku 2008.
Úroky blízke nule alebo záporné úroky a zaplavovanie ekonomiky novými peniazmi sú vraj výnimočné opatrenia. Výsledkom takéhoto správania je však tvorba bublín na finančných trhoch a trhoch s nehnuteľnosťami. Čím viac peňazí v obehu, tým sú lacnejšie. Banky majú prebytok peňazí, ľudia si berú vo väčšom objeme lacné hypotéky a realitná bublina zase rastie. Znova vzniká začarovaný kruh problémov. Ďalším dôsledkom lacných peňazí je, že pri nulových či záporných úrokoch sa štát môže zadlžovať donekonečna. Ak niekto z niečoho profituje, zákonite na to musí niekto doplácať. Samozrejme, sú to hlavne bežní občania. Im sa totižto neúročia úspory, ktoré si odkladali napríklad na dôchodok. Hypotekárna bublina tiež výrazne predražuje nehnuteľnosti.
Aké sú však hlbšie príčiny takéhoto správania sa finančného systému? Už vo svojej knihe Zodpovedná spoločnosť (2010) som spomenul, že v najbližšej budúcnosti môžeme očakávať záporné úrokové sadzby. Logicky to vyplýva zo súčasného vývoja finančného systému, ktorý vyčerpal všetky svoje možnosti v rámci doterajšej paradigmy. Podľa klasických mainstreamových ekonomických teórií je znehodnocovanie peňazí možné iba prostredníctvom zvyšovania cien (ovplyvňované cez úrokové sadzby), čiže infláciou alebo znížením hodnoty meny štátnym opatrením (zmenou kurzu meny alebo znížením obsahu drahého kovu v mene), čiže devalváciou. Záporné úroky sú záležitosť, ktorá ide zdanlivo proti teórii ekonomiky, tak ako sme ju doteraz chápali, a aj proti zdravému sedliackemu rozumu. No paradoxne práve záporné sadzby ukazujú na fakt, že možno naše klasické ekonomické teórie sú nedostatočné, či chybné, a že je možno načase prehodnotiť naše chápanie ekonomických pojmov a skutočností.
Hlavnou a najdôležitejšou funkciou peňazí je sprostredkovanie výmeny tovarov a služieb. Peniaze ako také predstavujú poukážku na konkrétny tovar (alebo službu) a každý tovar starne a stráca svoju hodnotu. Otázkou je ako to zariadiť, aby peniaze strácali svoju hodnotu nie v dôsledku inflácie, ale iným riadeným spôsobom, a to tzv. expiráciou, t.j. časovým obmedzením ich platnosti. Záporné úrokové sadzby v súčasnosti sú neprirodzenou reakciou súčasného finančného systému na prirodzenú vlastnosť peňazí.
Finančný systém prirodzene dospel k nutnosti zavedenia stavu, v ktorom peniaze budú strácať svoju hodnotu. Čo to bude znamenať? Že sa neoplatí mať peniaze na účtoch, ale vznikne nutnosť ich rýchlo míňať v spotrebe, alebo investovať do produkčných kapacít vytvárajúcich konkrétne reálne hodnoty alebo ich darovať do sociálnej a kultúrnej sféry. To je inak aj zmysel peňazí, tak ako sú definované vo svojich 3 funkciách v koncepte sociálnej trojčlennosti: kúpne, investičné a darovacie peniaze. Čo sa týka funkcie peňazí ako uchovávateľa hodnoty, to je na inú, samostatnú tému, ale každopádne tiež je nutné prehodnotiť celé naše chápanie aj v tejto záležitosti. Starnúce peniaze už na základe svojej podstaty, nemôžu alebo len veľmi ťažko slúžiť k špekulatívnym obchodom s akciami, derivátmi, a pod. K problematike starnutia peňazí existuje niekoľko teoretických prác, ktoré sú však mainstreamovou ekonomickou obcou väčšinou neuznávané a nebrané vážne, všeobecne sa neučia na ekonomických školách. Dôvodom je aj to, že starnúce peniaze vedú k bezúročnému systému, čo by znamenalo zmenu celého finančného systému a jeho premenu z dnešného virtuálne - špekulačného, na systém slúžiaci skutočne ľuďom.
Pojem starnutia peňazí použil v modernej ekonomickej teórii vo svojom diele Národohospodársky kurz ako jeden z prvých v roku 1922 filozof R. Steiner. V tejto knihe sa zamýšľal nad tým, ako zničujúco a umŕtvujúco na ekonomiku pôsobí hromadenie peňazí v nehnuteľnostiach a ako priaznivé pre ekonomiku je, keď peniaze obiehajú v hospodárstve čo najrýchlejšie. Pre hospodárstvo by bolo dobré, keby sa hodnota peňazí na účtoch rýchlo znehodnocovala, tak ako sa znehodnocuje tovar, keď dlho leží na sklade.
Už v antike existovali snahy o prirodzenú výmenu: Diogenes žiadal „kostnú menu“, ktorej starnutie bolo po nejakej dobe zreteľne cítiť. Sparťania používali hrdzavejúce železné peniaze. Vo vrcholnom a neskorom stredoveku, asi od r. 1150 do r. 1500, mali v Nemecku prenikavý úspech „neutrálne peniaze“. Približne v polovici 12. storočia zaviedol magdeburský arcibiskup Wichmann ako prvý tzv. odvolávanie mincí, pri ktorom sa v určitých časových etapách vyzývalo na ich výmenu. Biskup, ako zemský vládca, si podržal časť týchto peňazí ako daň, zvyšok dostali občania naspäť vo forme nanovo razených peňazí. Týmto elegantným a účinným spôsobom mohli byť pravidelne a spoľahlivo vyberané dane, občania dokonca prichádzali k zemskému vládcovi sami, aby dodali svoje peniaze, lebo po odvolaní mincí (najviac raz až dvakrát ročne) staré už neplatili.
Peniaze mali takpovediac zabudovaný dátum rozkladu, starli ako tovar. Privilégium majiteľa peňazí sa tým stratilo, nemohol večne čakať s obchodom, pretože takto jeho peniaze časom stratili hodnotu. Týmto spôsobom stále obiehali nové mince, „brakteáty“, ktoré boli také tenké, že sa dali zlomiť a nemohli byť hromadené. Účinok používania brakteátov rozšírených v strednej Európe mal na hospodárstvo a spoločnosť veľký vplyv. Doba od roku 1150 do roku 1500 bola dobou trvalej konjunktúry, nikdy predtým ani potom nebolo v Nemecku založených toľko miest. Viditeľným príkladom všeobecného blahobytu boli nespočetné katedrály, ktoré občania dobrovoľne financovali, a ktorých stavba bola po roku 1500 kvôli nedostatku peňazí zastavená. Napoly hotové dómy v Kolíne alebo v Ulme boli dokončené až v 19. storočí. Doba brakteátov skončila okolo roku 1500, pretože kniežatá tento spôsob vyberania daní často zneužívali a odpor obyvateľov voči platidlu rástol. Avšak ľudia vtedy nepostrehli požehnaný účinok starnúcich peňazí a proti zavedeniu mincí z ušľachtilého kovu nekládli príliš veľký odpor. Dôsledkom staronovej zlatej meny boli stúpajúce úroky, pomocou ktorých veritelia, ako napríklad Fuggerovci, nahromadili rozprávkové bohatstvo. Na druhej strane obyvateľstvo stále chudobnelo.
Na konci 19. storočia Silvio Gesell, úspešný obchodník pôsobiaci v Nemecku a Argentíne, nezávisle od Steinera prišiel na základe podobného smeru uvažovania k myšlienke vytvorenia alternatívneho peňažného systému. Navrhol vytvoriť taký peňažný systém, v ktorom by peniaze pri nečinnosti starli, čiže boli by zaťažené poplatkom. V roku 1916 Silvio Gesell vo svojej knihe „Prirodzený ekonomický poriadok“ formuloval teóriu peňazí a prirodzeného ekonomického poriadku, v ktorej navrhoval princíp postupného znehodnocovania peňazí. Namiesto platenia úroku, by sa mali peniaze neustále udržiavať v obehu tým, že ľudia by platili malý poplatok v prípade, že si peniaze nechajú u seba, čím by prestalo deštruktívne pôsobenie úroku. Región, obec alebo štát by vydal „nové“ peniaze platné na danom území, alebo by normálne peniaze označil kolkom, za čo by účtoval malý poplatok používateľovi, ktorý by ich u seba držal dlhšie, než potrebuje. Takýto spôsob peňažného hospodárenia by mohol nahradiť systém požičiavania peňazí za úrok. Kým v súčasnosti úrok sa stáva ziskom pre súkromnú finančnú inštitúciu, poplatok
za používanie peňazí by bol ziskom verejným. Tento poplatok by sa musel vrátiť do obehu, aby bola udržaná rovnováha medzi objemom peňazí a objemom ekonomickej činnosti. Poplatok by slúžil ako príjem pre štát (obec, komunitu, región), a tým by viedol aj k zníženiu daňového zaťaženia.
V 30. rokoch dvadsiateho storočia nasledovníci Gesellovej teórie podnikli niekoľko pokusov v Rakúsku, Francúzsku, Španielsku a v Spojených štátoch zaviesť voľné peniaze nezaťažené úrokmi. Jeden z najúspešnejších pokusov sa uskutočnil v rakúskom meste Wörgl. V rokoch 1932 až 1933 sa malé rakúske mestečko Wörgl s približne 3000 obyvateľmi pustilo do experimentu, ktorý sa stal trvalou inšpiráciou pre všetkých, ktorí sa zaoberajú problémom peňažnej reformy. Starostovi mesta sa podarilo presvedčiť obchodníkov a mestskú radu, že môžu veľa získať, ale nič nemôžu stratiť. Ľudia s tým súhlasili a preto mestská rada vydala 32 000 „voľných šilingov“ (t.j. šilingov nezaťažených úrokmi) krytých rovnakou sumou riadnych rakúskych šilingov uložených v banke. Za tieto peniaze postavili mosty, opravili cesty, zlepšili verejné služby, vyplácali mzdy a platili za materiál. Tieto peniaze akceptoval mäsiar, obuvník, pekár. Poplatok za používanie peňazí činil 1% za mesiac, resp. 12% za rok. Tento poplatok musela zaplatiť osoba, u ktorej sa na konci mesiaca príslušná bankovka nachádzala, a to vo forme kolku v hodnote 1% bankovky nalepeného na jej zadnej strane. Ak by tam tento kolok bol chýbal, bankovka by bola neplatná. Tento malý poplatok spôsoboval, že každý, kto dostal zaplatené vo voľných šilingoch, usiloval sa ich najprv minúť, a až potom riadne peniaze. Ľudia dokonca platili svoje dane vopred, len aby nemuseli platiť ten malý poplatok. Počas jedného roka tých 32 000 voľných šilingov cirkulovalo 463-krát, vďaka čomu boli vytvorené tovary a služby v hodnote vyše 14 816 000 šilingov. Obyčajné šilingy naproti tomu cirkulovali iba 21-krát. V čase, keď väčšina európskych krajín zápasila s ustavične sa zvyšujúcou nezamestnanosťou, mesto Wörgl ju v priebehu jediného roka znížilo o 25%. Poplatky vyzbierané mestskou radou, vďaka ktorým peniaze rýchlo obiehali z rúk do rúk, činili 3 840 šilingov a boli použité na verejné účely.
Keď vyše 300 obcí v Rakúsku začalo uvažovať o prijatí tohto modelu, Rakúska národná banka sa začala obávať straty vlastného monopolu. Okamžite zasiahla proti mestskej rade a zakázala jej tlačiť vlastné peniaze. Napriek mnohoročnému zápasu, ktorý sa dostal až pred Najvyšší súd, ani Wörgl ani nijaká iná komunita v Európe až do dnešného dňa nebola schopná tento experiment zopakovať. V roku 1933, v čase vrcholiacej hospodárskej krízy, sa aj v USA pokúsili Hans R. L. Cohrssen spolu s Irvingom Fisherom v rámci „hnutia kolkovaných peňazí“ zaviesť do praxe Gesellovu koncepciu peňazí. V tom čase vyše 100 komunít, vrátane niektorých veľkých miest, malo v úmysle zaviesť „kolkované peniaze“. Tento plán bol zamietnutý s tým, že sa usiluje rozvrátiť peňažný systém USA. To bol koniec hnutia kolkovaných peňazí, modelového projektu, ktorý naozaj mohol viesť k peňažnej reforme. Treba ešte podotknúť, že k otázke akou formou majú peniaze starnúť existujú v zásade 2 hlavné názorové prúdy. Jeden prúd je za návrh Geselliho o postupnom (v krátkom intervale) strácaní hodnoty peňazí. Druhy prúd, viac sa opierajúci o názor R. Steinera, je nie za postupnú, ale jednorazovú náhlu stratu hodnoty peňazí po dlhšom čase (cca 1 rok a viac).
Ďalšou možnosťou zavedenia starnúcich peňazí na úrovni štátu je model, ktorý presadzuje napr. New Economic Foundation alebo u nás www.penaznareforma.sk. Každý by mal dva účty: jeden by bol bežný účet a druhý sporivý účet. S peniazmi na bežnom účte, ktoré sú ustavične majiteľovi k dispozícii, by sa zaobchádzalo ako s hotovosťou s tým, že by mesačne strácali nejakú dohodnutú hodnotu, napr. 1%. Ktokoľvek, kto by mal na svojom bežnom účte viac peňazí, ako by potreboval na platbu všetkých výdavkov daného mesiaca, by previedol túto sumu na svoj sporivý účet do miestnej banky s lokálnou pôsobnosťou. Odtiaľ by banka mohla bezúročne požičiavať jeho peniaze tým, ktorí by ich potrebovali, a to na určitý čas a konkrétny projekt.
Peniaze uložené na sporivom účte by neboli úročené. Ak by tento bezúročný systém fungoval správne, tak nové peniaze by nepodliehali inflácii, ale uchovávali by si svoju hodnotu. Navyše každý človek, by mal možnosť požičať si v banke peniaze bez úroku. Platil by sa len nejaký nepatrný poplatok. Banky by tiež boli povinné platiť také isté poplatky ako všetci ostatní zo svojich starnúcich peňazí a preto by mali tiež záujem zbavovať sa peňazí tým, že by ochotne poskytovali pôžičky. Základom tejto reformy by bolo presné prispôsobenie množstva peňazí v obehu k sume potrebnej na realizáciu všetkých transakcií. Keď je vytvorený dostatok nových peňazí na realizáciu všetkých transakcií, produkcia ďalších už bude zbytočná. To znamená, že nové peniaze by už sledovali krivku „prirodzeného“ fyzického rastu a už nie rastu exponenciálneho. Zároveň by sa zabránilo hromadeniu peňažnej hotovosti a jej používaniu na špekulácie. Miesto lepenia kolkov by sa tlačili nové bankovky tak, aby jednotlivé série mohli byť sťahované raz, či dvakrát do roka bez predchádzajúceho upozornenia. Toto by nebolo drahšie pre štát než výmena starých opotrebovaných bankoviek novými, ako sa to deje dnes. Ak by sa uvedená peňažná reforma mala zaviesť vo veľkom, vyžadovala by si radikálnu daňovú a sociálnu reformu a pravdepodobne aj pozemkovú reformu.
Výhody zavedenia bezúročnej ekonomiky by boli hlavne tieto:
- odstránenie inflácie
- zlepšenie sociálnej spravodlivosti
- zníženie nezamestnanosti
- zníženie cien o 30-50%
- počiatočná ekonomická konjunktúra a potom stabilná ekonomika
Ľudia, ktorí si sporia na starobu, by sa nemuseli báť, že by zavedením starnúcich peňazí prišli o svoje úspory, a tak prišli o sociálne istoty. Ich nasporené peniaze by im ostali na sporivom účte, na ktorom by nestrácali svoju hodnotu. Samotný dôvod sporenia ako zabezpečenia sa na starobu by strácal v tomto systéme svoj zmysel. Príjem penzistu by bol zvýšený nepodmieneným základným príjmom, ktorý by sa zaviedol spolu so zavedením bezúročnej ekonomiky, zároveň by nastalo výrazné zníženie cien a navyše zavedením základného príjmu by sa zlepšila aj celková ekonomická situácia krajiny a pozitívne zmenila celá filozofia sociálnej pomoci.
Možnosť investovať a produkovať bez nutnosti platiť úrok by znížilo ceny tovarov v regiónoch alebo krajinách, ktoré by zaviedli nový peňažný systém. Nech by bežná úroková miera bola akákoľvek, produkty a služby by mohli byť predávané práve o toľko lacnejšie. To by viedlo k rýchlej hospodárskej konjunktúre v regiónoch, ktoré by ako prvé zaviedli bezúročné peniaze. Mohlo by sa realizovať mnoho nových produktov a služieb z oblasti ekológie, sociálnych a umeleckých projektov. Nezamestnanosť by klesla, vďaka čomu by klesla aj potreba sociálnych dávok, väčšej byrokracie a vyšších daní. Ak by sa zaviedli v určitom regióne, musel by tam byť automatický výmenný kurz na uľahčenie obchodu medzi týmto regiónom a ostatnými regiónmi v krajine. Kým celá krajina neprejde na nový peňažný systém, určité regulácie by museli byť zavedené, aby sa predišlo špekulatívnym obchodom. Keď sa nový systém zavedie v celej krajine, obchodovanie so zahraničím bude pokračovať tak, ako dnes.
V dlhodobej perspektíve by však „stabilné peniaze“ priťahovali vyššie výmenné kurzy v porovnaní s ostatnými menami, pretože by nepodliehali inflácii. Preto investície do týchto peňazí by boli mimoriadne výhodné v porovnaní s kolísavými menami, ako je v súčasnosti dolár. Podobne, ako v prípade Wörglu by vedľa seba mohli existovať dva peňažné systémy. Dokonca aj v menšej oblasti, či v menšom meste by bolo možné ponechať staré peniaze a súčasne zaviesť nové. Ľudia by platili novými peniazmi, aby sa ich rýchlo zbavili a staré by si držali. Preto by nové peniaze boli používané všade, kde by to bolo možné. Staré peniaze budú držané a používané v nutnej miere.
Navrhovaný peňažný systém by mohol koexistovať s naším súčasným systémom, pokiaľ sa neoverí jeho užitočnosť. Možno namietnuť, čo keď bohatí prevedú svoje peniaze do krajín, kde dostanú úrok namiesto toho, aby ich vložili na sporivý účet, kde si uchovajú síce svoju hodnotu, ale nebudú mať úrok? Odpoveďou je príklad Švajčiarska. Každý, kto si chcel otvoriť účet v Švajčiarskej banke, musel platiť úroky, aby mohli nechať peniaze na bankovom účte. Naproti tomu USA ponúkali najvyššie úrokové sadzby na začiatku Reaganovej éry, aby prilákali peniaze z celého sveta. Čoskoro však museli drasticky devalvovať dolár, aby mohli splniť svoje záväzky voči veriteľom v zahraničí. Dôsledkom tejto politiky bolo to, že Spojené štáty sa v priebehu ôsmich rokov z najväčšieho veriteľa stali odrazu najväčším svetovým dlžníkom.
V každom regióne či krajine, by zavedením bezúročných peňazí došlo k vytvoreniu prosperujúcej a konečne stabilnej ekonomiky, ktorá by práve svojou stabilitou priťahovala investorov. Samozrejme vzhľadom k súčasnému systému výmenných kurzov, exportu a importu a ich dosahu na národné hospodárstvo, by bolo ideálne, keby systém starnúcich peňazí bol zavedený naraz v celom svete alebo vo veľkých hospodárskych zoskupení štátov, ako sú EÚ, ASEAN, NAFTA, EAÚ a pod.
Kľúčová otázka pri presadzovaní bezúročnej ekonomiky znie, dovolí elita najbohatších ľudí sveta, ktorí v súčasnosti profitujú zo starého systému, zmenu. Áno, ak si uvedomia, že systém, ktorý roky fungoval, už nemôže ísť ďalej a že existuje nový model, ktorému nehrozí, že by sa skôr či neskôr mal zrútiť. Toto je umiernená cesta, cesta kompromisu so súčasným systémom a jeho nositeľmi. Cesta kompromisu ponúka bohatým ľuďom možnosť ponechať si peniaze, ktoré získali vďaka úrokom a možnosť, že nikto nebude obviňovaný. Urobí sa akoby hrubá čiara za minulosťou. Druhá cesta znamená predlžovanie súčasného stavu agónie. Je to cesta krízy, ktorá môže viesť k revolúciám a vojnám.
David Sulík
január 2016