Izák a Ismaela

Milujem ťa, povedala Ismaela z tmavého kúta izby. Izák stál práve zamyslene pri okne a pozeral sa von,  kde sa práve hrali deti, keď vzduch preťali tieto slová.  Strhol sa. Pozrel sa na Ismaelu a jeho srdce zaplavil zvláštny smútok. Áno Ismaela ja viem, pošepkal ticho. Začali padať kvapky dažďa a na všetko bytie sadal pochmúrny pokoj. Izákove oči hľadeli pokojne do diaľky a v jeho mysli sa začali vynárať dávno zabudnuté veľkolepé farebné obrazy dejov tiahnucich sa tisícročiami. Je to už dávno, čo studené a pyšné svetlo hviezdy preťalo dráhu polmesiaca. Boh rozhodil protihráčov a určil dve hranice na javisku života. Michael stráži vchod a Gabriel východ. Striebro zo zlatom sa objíma a prúdenie ľudskej krvi je dychom stromu života. Gabriel pobozkal svoju milovanú na pery, bozkom zabudnutia a odovzdal ju večnej láske. Michael prijal svojho syna, privinul si ho k svojmu spaľujúcemu srdcu a naplnil ho nenávisťou k tme. Ta nenávisť je tým strašným putom, čo spája ju a jeho, večne modrú a červenú. Kto je ich synom? Kto je Adamom?  Kľúč drží v rukách večne knieža.  

© 2009 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode