Jesenná impessia

 

V zlatom listí, v priezračnej hmle, tam kde mŕtvi spia svoj sen, stojí pred stromom-kráľom a nemými ústami dýcha svet. V jemnom rozochvení nehmatateľného a neviditeľného počuť hlboké dunenie valiacej sa tmy, ktorá nechce byť skrytá. Jedna vymyslená hviezda na nebi zhasla a ďalšia pravá tíško svieti kdesi z boku. Je ju občas vidno za zahmleným oknom cely. Okrem vesmíru, celého sveta a stoviek známych, kamarátov a priateľov nezostal mu nikto. Zostal sám. Nepočuje druhých, nepočuje seba, nepočúva dobre mienene rady, nežije, nedýcha. Nie je. Patetický klaun. Stratený čarodejník. Nevďačný držiteľ veľkých darov. Smutne sa díva na meč v blate a váha či ho má zdvihnúť. Tak beží čas a on beží s ním. Je zažaté, je zhasnuté. Čaká na spoluhráča. Ktosi k nemu kráča. Na krajinu v šere padá dážď.

© 2009 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webových stránok zdarmaWebnode