Islandsky vietor zmien

Článok vyšiel v júli 2015 v ZaV  https://www.zemavek.sk/journals/view/jl-2015

Vietor zmien vo finančnom svete

Finančný systém sveta stojí pred voľbou úplnej transformácie a radikálnej zmeny. Keď som v roku 2010 vo svojej knihe „Zodpovedná spoločnosť“ písal o rôznych príkladoch možných alternatív k súčasnému finančnému systému, čo vyzeralo ako veľká utópia sa dnes stáva vo svetle finančnej krízy a veľkých geopolitických zmien realitou. Pozrime sa na niekoľko prevratných noviniek z finančného sveta, ktoré sa stávajú akoby symptómami a ohlasovateľmi budúcich veľkých zmien.

Island

Prvé zmeny prichádzajú práve z Islandu, z krajiny už pred tým známej svojimi protestmi a  odvážnymi návrhmi v oblasti  priamej demokracie a väčšej participácie občanov na riadení štátu. Najnovšie prichádza Island s návrhom na radikálnu zmenu finančného systému. Jeho podstatou je ukončiť systém takzvaného frakčného bankovníctva, ktorý funguje takmer na celom svete. Ten funguje na  multiplikovaní vkladov, t.j., že  drvivú väčšinu nových peňazí tvoria banky vo forme úverov, bez toho aby boli 100% kryté vkladmi. Reálne krytie je len  okolo 10% (a menej), čo sú oficiálne rezervy. Predstava ľudí, že ak banka poskytne úver, tak tieto peniaze sa odčítajú z vkladov v banke je mylná. Banka vytvára virtuálne peniaze skoro  z ničoho. Zo 100 jednotiek prvotného vkladu niekde na začiatku celého cyklu je možné multiplikovaním vytvoriť ďalších cca 900 nových virtuálnych jednotiek meny a to nevravím, ešte o tvorbe úrokov z poskytnutých úverov, ktoré tiež zvyšujú peňažnú masu v obehu niekedy v prípade hypoték aj o ďalších 100 až 200%. Ide teda o kľúčový problém finančného systému. 

 Islandský premiér Sigmundur David Gunnlaugsson predstavil nový návrh fungovania menovej politiky, ktorý vychádza z konceptu „Sovereign Monetary System“. Ten zakazuje bankám tvoriť nové peniaze cez nové úvery, ktoré nemusia byť kryté v plnej výške vkladmi. Systém nadväzuje na prácu amerického ekonóma Irvinga Fishera, ktorý ho vymyslel ešte v 30. rokoch minulého storočia. Ten kritizoval privilégium bánk vytvárať peniaze "z ničoho" prostredníctvom poskytovania úverov a požadoval zaviesť 100‑percentné bankové rezervy na poskytnuté úvery a prinavrátiť tvorbu peňazí do rúk štátu, kam aj patrí. Fisherov návrh ešte viac prepracovali v roku 2010 traja ekonómovia L. Kotlikoff, A. Jackson a B. Dyson, na ktorých sa Island priamo odvoláva. 

Ako by to teda mohlo vyzerať v praxi? Ľudia by svoje peniaze držali na takzvaných transakčných (bežných) účtoch a bankám by platili za ich správu. Tento poplatok by bol ziskom pre banky.  Tieto peniaze na transakčných účtoch by boli určené na platby či iné transakcie a klient by s nimi voľne disponoval. S peniazmi by banka bez povolenia klienta nemohla manipulovať. Banka by pre klienta evidovala len účet, ale peniaze by boli reálne na účtoch centrálnej banky. Banky by však mohli dovoliť ľuďom zakladať aj takzvané investičné účty, z ktorých by sa už zabezpečovali úvery. Banky by mohli ale požičať dlžníkom iba taký objem peňazí, ktorý by investovali sami klienti. To znamená, že koľko peňazí by sporitelia boli ochotní preliať z vlastných transakčných účtov do investičných. Peniaze na investičných účtoch by mali mať vopred stanovenú splatnosť alebo výpovednú lehotu a klient‑investor by za preliatie časti vlastných prostriedkov získaval vopred dohodnutý úrok. Banky by sa stali len sprostredkovateľmi medzi sporiteľmi a dlžníkmi, o tom komu a koľko a za akých podmienok požičať by priamo a bezprostredne rozhodovali samí klienti.  

V novom systéme by mohla vytvárať nové peniaze len centrálna banka,  oproti súčasnosti by ich mohla vyrábať len v takom objeme, aby bol v súlade s ekonomickým tempom rastu, inflačným cieľom a nafukovaním cien finančných aktív. Centrálna banka by bola len akousi továrňou na mince a bankovky, nič viac.  Koľko peňazí má centrálna banka "vyrobiť", o tom by mala rozhodovať nezávislá menová komisia, ktorú by si zvolil islandský parlament na návrh vlády. O tom, kde a ako sa novovzniknuté peniaze použijú, rozhodne islandský parlament. Cieľom je vytvárať ponuku peňazí, ktorá by korešpondovala s kondíciou ekonomiky. Novým systémom by sa rozdelila právomoc tvorby nových peňazí (centrálna banka) od ich použitia (parlament). Doteraz obe právomoci majú v rukách banky. 

 Nové peniaze by centrálna banka poslala na transakčný účet vlády, ktorá by si tak nemusela požičiavať na finančných trhoch. Ich použitie by sa riadilo takzvaným alokačnými plánmi zvolenej vlády, ktoré predtým schválil parlament. Nové peniaze tak bude možné využiť na zvýšenie vládnych výdavkov, poskytovanie alebo skvalitnenie verejných služieb, ako je školstvo, zdravotníctvo a verejnej dopravy, bez toho, aby sa zvyšovalo daňového zaťaženia alebo výšky zadlženia verejného sektora. Časť peňazí sa podľa alokačných plánov môže použiť na splatenie verejného dlhu, čím sa znížia náklady na obsluhu dlhu, čo následne zabezpečí priestor na pokles niektorých daní. Ak dôjde k ďalšiemu nárastu vytvorených peňazí, komisia môže rozhodnúť, že ich (presunutím na investičný účet vlády) požičia bankám na nové úvery pre podnikateľský sektor. Islandská vláda nevylučuje, že časť peňazí jednoducho rozdá ako "nepodmienený príjem" medzi obyvateľstvo, od čoho si sľubuje vyššiu spotrebu alebo pokles zadlženosti domácností, následný rast zamestnanosti a hospodárskeho rastu. Island v prípade, že tento návrh parlament schváli, môže byť prvou krajinou, ktorá uskutoční alternatívu k súčasnému finančnému systému.   

Islamské bankovníctvo

Ďalšou veľkou novinkou je, že Medzinárodný menový fond oficiálne podporil doteraz marginalizované a často krát aj zosmiešňované princípy islamského financovania. MMF dokonca uviedol, že by islamské financovanie mohlo byť bezpečnejšie ako bežné spôsoby financovania.   

 Islamské finančníctvo vychádza z tradičných morálnych, sociálnych a náboženských zásad. Platí pre ne, že všetky finančné operácie musia byť realizované iba z vlastných rezerv. Je založené na princípe obchodovania, požičiavanie na úrok nie je v súlade s islamským právom. Nie je tiež prijateľné, aby riziko straty niesla iba jedna strana, zatiaľ čo druhá strana by len inkasovala zisk. Preto islamské bankovníctvo funguje na tom, že banka sa stáva spoluinvestorom nejakého projektu na ktorý poskytne peniaze, a v prípade ziskovosti takej investície sa stáva spolupodielníkom na zisku. Islamské banky tak v zásade nevytvárajú prostredníctvom úroku nové peniaze. Islamské bankovníctvo zakazuje peňažné špekulácie a zdôrazňujú, že dohody by mali byť založené na skutočnej ekonomickej aktivite. Záujem o islamské bankovníctvo neustále rastie. Islamské banky sú rozšírené hlavne v islamských krajinách ale už aj v Európe.        

 Podľa MMF preto môže islamské bankovníctvo predstavovať menšie riziko pre stabilitu finančného systému ako konvenčné bankovníctvo. Na to už dlhodobo poukazujú zástancovia islamského finančníctva. Vlani v októbri MMF začal diskusiu s externou poradnou skupinou odborníkov na islamské financie ako aj so zástupcami priemyslu. MMF sa chce islamským financiám intenzívne venovať aj naďalej, v pláne je aj celosvetová konferencia na túto tému v novembri.

Vznik AIIB

Veľký význam hlavne geopolitický má tiež vytvorenie novej svetovej banky - Ázijska rozvojová banka (AIIB). AIIB navrhla v roku 2013 Čína ako inštitúciu na financovanie výstavby ciest, železníc, elektrární či telekomunikačných sietí v Ázii. Najväčším akcionárom v nej má byť Čína, ktorá prisľúbila, že poskytne väčšinu počiatočného kapitálu v celkovej sume 50 miliárd dolárov. Zakladajúcimi členmi AIIB budú okrem množstva ázijských krajín napríklad Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Rakúsko, Švajčiarsko, Austrália, Južná Kórea, Brazília alebo Rusko. Uzávierka prijímania zakladajúcich členov bola 31. Marca 2015.  

Ochotu spolupracovať s AIIB vyjadrila aj šéfka Medzinárodného menového fondu Christine Lagardeová. Voči AIIB podporovanej Čínou majú výhrady USA, ktoré v nej vidia konkurenciu Svetovej banky. Ch. Lagardeová napriek tomu verí, že aj Svetová banka bude s AIIB spolupracovať. S projektom ale nesúhlasia Spojené štáty, ktoré v novej banke vidia konkurenta Svetovej banky a páku Pekingu pre rozširovaní svojho hospodárskeho vplyvu vo svete, no to, že ich nepočúvajú ani ich tradičný spojenci ako Veľká Británia svedčí o strácaní vplyvu USA. AIIB má snahu byť spravodlivejšou bankou zameranou na zmenšovanie finančnej nerovnosti vo svete prostredníctvom veľkých rozvojových programov a nechce byť politickým nástrojom len jednej veľmoci tak ako bola doteraz Svetová banka.    

David Sulík