Marxizmus a TSO

V starších časoch pred priemyselnou revolúciou človek spájal svoju identitu a zmysel života so svojím sociálnym postavením a stavom, ku ktorému patril. Ľudia svoje remeslo a príslušnosť k cechu dedili po svojich predkoch a k tomu vychovávali svoje deti. Považovali to za svoju životnú rolu a duchovnú službu pre príslušníkov svojej komunity, ktorých väčšinou osobne poznali. V čase priemyselnej revolúcie vznikla z roľníckeho a remeselníckeho stavu nová trieda námezdných robotníkov, proletariát. Na rozdiel od otrokov v staroveku alebo poddaných za feudalizmu, ktorí  svoj údel považovali za božie rozhodnutie, ktoré nemohli zmeniť, boli robotníci osobne slobodní. Motivácia človeka, ktorý sa slobodne rozhodol preťať svoj vzťah s pôdou a odišiel do mesta pracovať v továrni, bola čisto ekonomická.

        Moderný proletár bol zo všetkých životných súvislostí, z prírodných rytmov a zo stavu svojej kasty doslova vytrhnutý. Predstavte si  rozpoloženie človeka, ktorý prišiel z dediny, kde odjakživa žili všetci jeho predkovia, do špinavého mestského slumu. Skoro ráno išiel do vzdialenej továrne, kde denne robil 12 a viac hodín pri ťažkých a ohlušujúcich strojoch, v pachu a absolútne zlých podmienkach 6 dní v týždni, bez akýchkoľvek sociálnych práv*. Takéto okolnosti samé osobe mali veľký vplyv na zmenu psychického stavu daného človeka. Málokto zo súčasných mestských obyvateľov západného sveta by takéto podmienky dnes vydržal. Ľudia zapriahnutí k strojom sa zmenili na ťažné zvieratá a upadali do pološialeného, akoby hypnotického stavu, vedomia. Aby prežili, museli okamžite vypnúť všetky svoje city, tvorivosť, rezignovať na zmysluplnosť života. Stali sa biorobotmi uväznenými vo vtedajšom hrubom, veľmi primitívnom matrixe 19. storočia. V továrni pri stroji zostal človek odkázaný sám na seba, stal sa anonymným článkom súkolesia veľkého neosobného mechanizmu.

       Vedomie takého proletára čoskoro stratilo ľudskú súvislosť s bezprostredným životom. So stratou starých životných základov skončila pre neho aj možnosť čerpať zo starých duchovných zdrojov. Odcudzil sa svetu a sám sebe. Súčasne s rozmachom priemyslu začala doba nástupu materializmu vo vede. Je hlásaný nový vedecký svetonázor, podľa ktorého je človek iba viac vyvinutým zvieraťom, determinovaným prírodnými podmienkami. Moderné vedecké myslenie nahradilo staré náboženské predstavy. Proletár prijal túto vedeckosť celkom vážne, nie tak svojím rozumom, ako skôr podvedomím a vyvodzoval z nej dôsledky pre svoj život.

       Človek pri stroji pozoroval a prežíval na sebe skutočný boj o prežitie, kde vyhrával ten najsilnejší. Myšlienky darwinizmu boli v súlade s jeho dennou realitou s jeho pocitmi. Pritom v duši proletára stále žila túžba po viere, po naplnení nejakým vyšším zmyslom. Je tragédiou vládnucej vrstvy vtedajšej buržoázie, že neponúkla proletariátu žiadny duševný obsah, žiadnu ideu. Vyprahnuté duše robotníkov sa preto stali ľahkou korisťou socialistických agitátorov, ideologicky vychádzajúcich hlavne z Marxa. Marxistická ideológia vo svojej podstate koncipovaná ako náboženstvo, sa stala pre široké masy proletariátu novou vierou.    

       Materialistické vedecké myslenie 19. storočia bolo tým, čo podnietilo záujem proletariátu o marxizmus. Náboženský život a duchovno proletár chápal ako ideológiu a väčšinou (a celkom oprávnene) ako ideológiu slúžiacu pánom. A proti nej si postavil vlastnú ideológiu (marxistickú). Pre buržoáziu, cirkev a zvyšky šľachty boli určujúcim prvkom ich vedomia stále nejaké duchovné, náboženské impulzy, aj keď už vo svojich posledných pozostatkoch. Vedúce triedy žili stále podľa tradícií, teoreticky chápali moderný vedecký svetonázor, ale citovo podvedome ním nežili. Proletár prebral do duše namiesto starých tradícií vedecký druh predstáv, ako svoj myšlienkový obsah, paradoxne práve od vedúcich tried, ktoré napriek vonkajšej učenosti a modernosti v podstate mysleli ešte stále starým spôsobom. Buržoázna trieda povolala proletariát pri prechode zo starej doby do novej k práci na výrobných prostriedkoch, ktoré im nepatrili. A pritom im nebola schopná dať k tejto práci patričný duševný obsah. Prijatím marxistickej ideológie vznikol v duši proletára pocit práva silnejšieho a hlboké presvedčenie, že si má ako člen inej triedy (v zmysle evolúcie) vydobyť svoje práva. A to tým, že zničí vládnucu triedu a nahradí ju svojou. Proletariát prijal tiež ničivú poveru, že celkový právny a duchovný život prirodzene a nutne vyplýva z hospodárskych foriem, že je to nadstavba hospodárstva. Veril, že ak sa zmení vlastníctvo výrobných prostriedkov, dôjde tým k slobode vo všetkých oblastiach, v právnej aj kultúrnej.  Nevedel, že hospodársky život sa môže stať slobodný len vtedy, ak sa vedľa neho postaví slobodný právny život a slobodné pestovanie ducha. To, aké formy hospodársky život musí v budúcnosti nadobudnúť, môže vidieť len ten, kto má jasno v tom, že hospodársko-kapitalistická orientácia sa musí zmeniť na bezprostredne duchovnú a z hospodárskej moci vyplývajúce určovanie medziľudských vzťahov sa musí zmeniť na bezprostredne ľudské.

       Marxizmus je ideológiou vychádzajúcou z abstraktných filozofických hľadísk a materialistického chápania sveta, čo sa odzrkadľuje na celom definovaní základných pojmov ako sú práca, cena, nadhodnota, výrobne sily a výrobné vzťahy a pod.. Steiner vysvetľuje tieto základné pojmy úplne inak a z hľadiska nášho zaužívaného myslenia k nim pristupuje originálne. Napríklad taký kľúčový pojem ako je vykorisťovanie. K nemu v jednej prednáške hovorí: “Poznáte ten príklad, kedy krajčírka pracuje za nízku mzdu a kedy sociálna demokracia robotníkom navráva : Vykorisťujú vás! Ta krajčírka ide a kúpi si lacné šaty, aby si mohla ísť v nedeľu zatancovať. Krajčírka chce lacné šaty. Prečo sú tie šaty lacné? Pretože iná pracovná sila bola vykorisťovaná. Kto teda koniec koncov vykorisťuje tu pracovnú silu? Celkom určite ona krajčírka, ktorá si na nedeľní tancovačku vezme lacné šaty.”* Dnes by to platilo napríklad pre nás, pre všetkých ľudí, čo kupujú výrobky z Číny a Inde. To, že oni tam pracujú za nízke mzdy v katastrofálnych podmienkach, za to nemôžu nejakí továrnici, ale my, čo si tie ich tovary kupujeme. My všetci sme reálne ich vykorisťovatelia. To je ekonomickou pravdou, či sa nám to páči, či nie. Len jednoduchým, živým myslením prídeme na to, že marxistické rozdelenie ľudí na vykorisťovateľov a vykorisťovaných je úplne mimo ekonomickej reality, že je to príkladom prízemného myslenia pre dnešnú dobu tak príznačného. Ak by sme odstránili tzv. vykorisťovateľov, majiteľov tovární, tak na podstate vykorisťovania by sa nič nezmenilo. Stále by sme to boli my, kupujúci lacné tovary. Z toho vyplýva, že ak chceme odstrániť vykorisťovanie, musí sa ísť na to úplne inak. Alebo príklad nadhodnoty. Marxisti trvajú na tom, že robotník je okrádaný o nadhodnotu ním vyprodukovanú. Steiner poznamenáva: „ ..... naozajstný sociálny pokrok je možný len vtedy, ak svoju prácu konáme v službe celku. Inými slovami: Moja práca nesmie slúžiť mne samotnému. Jedine na uznaní tejto zásady, že výnos svojej práce nechce človek mať vo forme osobnej odmeny, závisí sociálny pokrok. Dokiaľ sociálna demokracia povedie robotníctvo k mysleniu toho druhu, že človek si musí nárokovať celý výnos svojej práce, bude sa ľudstvo dostávať do horšej a horšej situácie. Duchovná veda musí na základe myslenia a cítenia rozvinúť pravý opak. Človek nesmie chcieť z výsledku svojej práce nič sám pre seba. Človek dlží prácu sociálnemu spoločenstvu. Svoju existenciu musí naopak obmedziť len na to, čo mu sociálne spoločenstvo daruje.“** Marxizmus apeluje na egoizmus a hovorí robotníkovi: Vezmi si, čo najviac, čo ti patrí, lebo si o to okrádaný. Steiner naproti tomu hovorí: Ak nebudeš chcieť nič z nadhodnoty, ak sa vzdáš svojho nároku, tak všetci budú mať všetkého dosť. Takéto myslenie pestuje v ľuďoch myšlienku altruizmu.*

        Na marxistickú tézu, že proletariát bude vtedy slobodný, ak sa vlastníctvo výrobných prostriedkov prevedie z jednotlivca alebo skupiny ľudí do spoločného (resp. štátneho) vlastníctva, tvrdí koncept TSO iné: že v ekonomike sa spravodlivosť dosahuje cestou spolupráce, spoluzodpovednosti a spolurozhodovania všetkých subjektov hospodárskeho života. Jednotlivec musí byť duchovne a kultúrne slobodný so zabezpečeným právom na základný príjem a s právom na priame riadenie spoločnosti, a potom môže poskytnúť z vlastnej slobodnej vôle svoje schopnosti a kapitál do služieb spoločnosti. Marxizmus nechápe spoločnosť ako tri rovnocenné a vzájomne do seba nezasahujúce oblasti. Ide opačnou cestou ako filozofia TSO, ktorá vychádza zo skutočnosti a necháva túto skutočnosť prehovoriť, pričom sa snaží klásť otázky. Marxizmus sa začal tváriť ako filozofia a obliekol sa do pojmov vedeckosti. Nachytal na tú vedeckosť proletariát a nahovoril mu, že je samostatná trieda protikladná k vládnucej triede. Do proletárskej triedy naočkoval nenávisť a myšlienku boja ako legitímneho prostriedku k dosiahnutiu konečného víťazstva, t.j. zániku všetkých tried okrem proletariátu.

      Marxistické myšlienky vo svojej podstate pôsobili ničivo na dušu proletára. Rozpor medzi dušou a jej skutočnými potrebami (potreby lásky, zmysluplnosti života, tvorivosti) a deštruktívnou vierou marxizmu bol tým, čo spôsobilo počas nasledujúcej boľševickej revolúcie tú neobyčajnú krutosť proletariátu  voči všetkým, patriacim podľa ich názoru k vládnucej elite. Strašná duševná ľahostajnosť, úplná strata súcitu a základných ľudských pocitov pri vraždení tisícok ľudí, vrátanie žien a detí (šľachty, buržoázie, inteligencie, duchovných, a neskôr aj roľníkov, pri ich povstaniach alebo počas kolektivizácie), to bol výsledok  formovania  podvedomia (duše) proletárov za posledných zhruba 100 rokov. Pre nich naozaj meštiaci a buržoázia boli úplne iným živočíšnym (škodlivým) druhom. Zvlášť v Rusku mal boľševizmus ničivú podobu. Veľká potreba slovanskej duše po duchovnom obsahu a správnom cite bola ľahšie prístupná a tým aj viac deformovaná démonickými myšlienkami marxizmu-leninizmu. Čím je väčší potenciál duše na prijatie svetla, pravdy a lásky, tým väčší a silnejší je démon, ktorý sa jej zmocní.

      Po výbuchu boľševických revolúcií v Rusku a Európe v rokoch 1917-1919 nastal vo vyspelých krajinách zlom v postojoch vedúcej elity voči proletariátu. Časť reprezentantov proletariátu sformovaných v sociálnej demokracii sa vydala cestou presadzovania zlepšovania podmienok robotníkov prostredníctvom nenásilnej parlamentnej politiky, ako aj cestou osvety a zvyšovania vzdelanosti pracujúcich. Veľmi dobré zázemie mala sociálnodemokratická politika za bývalej prvej ČSR. Oproti iným krajinám Európy, v ktorých vo veľkej väčšine vládli diktátorské režimy, bola vyslovene ostrovom slobody. Práve v prvej ČSR sa vysoko zdvihla kultúrna a duchovná úroveň proletariátu, robotníci sa organizovali, zakladali spolky, v robotníckych domoch sa uskutočňovali kultúrne programy, hralo divadlo, organizovali stretnutia, prednášky a vzdelávanie. Podpora duchovno-kultúrneho článku v prvej ČSR prinášala ovocie v podobe pozdvihnutia duchovnej úrovne robotníkov, ich ľudského statusu (a tiež životnej úrovne), čím sa postupne  strácala opodstatnenosť marxistického radikalizmu. Cestou vzdelávania a osvety sa malo pracovať s proletariátom už skôr a ľudstvo by sa vyhlo aj komunizmu a koniec koncov aj fašizmu. Po druhej svetovej vojne prijala západná Európa  práve taký model sociálneho kapitalizmu s ľudskou tvárou, ktorému vďačí za zhruba 50-ročné obdobie prosperity. Sociálna demokracia v rôznych modifikáciách sa stala silnou hlavne v severských krajinách, Nemecku, ale aj inde a zásluhou nej sa robotníci premenili z triedy proletariátu na strednú vrstvu s mnohými právami. V tomto snažení prebleskovalo veľa prvkov z myšlienok sociálnej trojčlennosti. 

       Steiner hovoril, že ak chcete skutočne rozumieť dušiam proletariátu, treba spolu s nimi myslieť. Nedá sa o proletariáte hovoriť zvonka (ako to robili marxisti, čo nežili s proletármi), ale treba ho poznať zvnútra. Steiner to vedel, chápal proletárov, sám bol z jednoduchých pomerov železničiara a roky bol učiteľom v robotníckej večernej škole. Tam ich učil a ukazoval im svet literatúry a umenia. Vedel, že títo jednoduchí ľudia sú smädní po duševnej náplni a uhasenie tohto smädu nie je možné v marxizme. Steiner smelo vystupoval v búrlivom prostredí v Nemecku po I. svetovej vojne na veľkých robotníckych zhromaždeniach aj medzi socialistami, boľševikmi, anarchistami. Ponúkal im iný pohľad, ponúkal im prevedenie sociálnej trojčlennosti. Robotníkmi boli jeho myšlienky chápané. No bol na to sám a jednoducho tieto myšlienky neboli masovo tak rýchlo šírené, ako by si žiadala doba. Svetlým príkladom tých z vládnucej elity, ktorí realizovali TSO v praxi, bol Baťa (o ňom viac ďalej v samostatnej kapitole). Alebo priemyselníci - antropozofovia ako Molt, ktorý vyšiel v ústrety požiadavkám svojich robotníkov a založil pre ich deti prvú waldorfskú školu. Správne uchopili princíp vzdelávania a kultúrneho pozdvihovania robotníkov prostredníctvom financovania a prerozdeľovania zisku vytvoreného vo sfére ekonomiky.  

         V súvislosti s pojmom proletár mi napadá  otázka, či sa dá dnes uvažovať a hovoriť o proletariáte v týchto starých pojmoch. Kto je dnes v Európe 21. storočia proletariát? Existuje vôbec ako samostatná trieda? Aké ma potreby? Čo skutočne chce? Zdá sa mi, že trieda proletariátu v Európe v marxistickom, zmysle vymizla. Existuje skôr stredný stav, odborní pracovníci, prípadne pracovníci v službách. Klasický nevzdelaný, námezdný proletariát by sme dnes asi našli v Číne a Indii, v týchto dielňach sveta, v tisíckach fabrík, kde pracuje v ťažkých až otrockých podmienkach. Zaujímalo by ma, čo sa odohráva v ich dušiach a ako je postarané o ich duševné a kultúrne potreby. Vzhľadom na to, čo v budúcnosti môže vzísť z tejto veľkej masy robotníkov, keď sa začnú prebúdzať, to môže byť dosť dôležité.       

       Proletariát v Európe nahradil lumpen proletariát a v tomto hanlivom význame dnes, túto vrstvu obyvateľstva môžeme identifikovať cez vyprázdnené vedomie, pasivitu, bezmyšlienkovité prijímanie cudzích vzorov, plytkosť myslenia, absenciu tvorivosti a zmyslu života. Duše týchto ľudí nie sú kŕmené vierou ani ideológiami, ale médiami v podobe lacnej masovej zábavy, športu, kultu nakupovania a konzumu vôbec. Dnes bežných (európskych) ľudí len tak ľahko nenadchnete nejakou politickou tézou alebo ideou. Kvôli tomu sa nikomu nechce angažovať, ale kvôli výpredaju v supermarkete sú ľudia schopní sa pobiť do krvi. Lumpen proletárom v duševnom zmysle môže byť teda aj manažér, podnikateľ, politik. Ako moderný (lumpen) proletariát môžeme identifikovať aj masu nezamestnaných a nezamestnateľných, ľudí žijúcich vo veľkých mestských getách.* Toto je vrstva ľudí, s ktorou sa tiež veľmi málo pracuje na jej duševnom a kultúrnom článku a ktorá je dnes zdrojom násilností a nepokojov vo veľkých európskych  mestách.     

        Neustále sa hovorí, že treba oživiť hospodárstvo, aby sa docielil hospodársky rast. To je podľa politikov to najdôležitejšie. Hospodársky rast vraj zaručí väčšiu zamestnanosť. Ani rast produktivity, ani hospodársky rast nezaručujú vôbec nič. Ba práve naopak. Technologická nezamestnanosť rastie a masa uvoľnených ľudí sa nepresúva do nových oblastí služieb ako to predpovedali liberálni ekonómovia. Je otázkou krátkeho času, kedy všetky výrobné činnosti budú nahradené robotmi a namiesto tisícky ľudí v továrňach bude stačiť zopár IT odborníkov. Počet ľudí v službách, v štátnej správe, v bankách sa tiež bude stále znižovať. To je veľký argument, prečo zaviesť základný prijem. Počet nezamestnaných sa bude stále zväčšovať bez ohľadu na hospodársky rast. Týmto ľuďom však netreba dávať prácu, tak ako to stále papagájujú ľavicoví aj pravicoví politici, ale dať im peniaze v podobe základného príjmu a otvoriť im priestor pre duchovnú, kultúrnu a vzdelávaciu slobodu. Vzdelaní a kultivovaní ľudia si vytvoria prácu sami akú chcú a aká je potrebná.

       Viem si predstaviť, že mnohí ľudia, ktorí by mali základný príjem, by s radosťou pracovali ako sociálni a kultúrni pracovníci v mestských getách napr. na spoločných projektoch skrášľovania sídlisk,  umeleckej činnosti, úpravy miest, parkov, škôl, sociálnej a kurátorskej práci a pod.. Činností je veľké množstvo. To je ten priestor aktivít, kde sa majú uplatniť masy nezamestnaných. Dnešný proletár nepotrebuje marxizmus (ani liberálny kapitalizmus), ale slobodu a skutočnú kultúru pre ducha a základný príjem pre telo, aby mohol bez existenčnej úzkosti realizovať svoju tvorivosť. 



* Hovoríme o stave, v ktorom sa nachádzal proletariát  viac - menej počas celého 19. storočia. Až po I. svetovej vojne sa začal tento sociálny stav meniť k lepšiemu, aj to len vo vyspelých západných krajinách.   

* Steiner, R.,  Esoterní hodiny 1904 – 1909. Hranice: Fabula 2011.  Ezoterná hodina, Hamburk, 3.3. 1906.

** Tamtiež

* Podľa Steinera tovar nepredstavuje zhmotnenú prácu ale zhmotnené schopnosti (ducha). Zisk nevzniká z nadhodnoty z prisvojenia si práce robotníka kapitalistom. To je z národohospodárskeho pohľadu nezmysel. Každý robotník je platený nie za prácu, ale za produkt.  Reálne robotník tak nepredáva svoju prácu, ale tovar nim vyprodukovaný. To že dostane zaň málo a továrnik ho predá za veľa, čo sa navonok javí ako prisvojenie si nadhodnoty továrnikom, je úplne inou otázkou, otázkou spravodlivej ceny a miery spolupráce medzi všetkými zúčastnenými stranami hospodárskeho procesu. Podrobnejšie o tom v knihe: Steiner R, Národohospodársky kurz. Hranice: Fabula 2000. 

* Pre túto v Európe stále početnejšiu vrstvu, sa od 80. rokoch začal v sociológii používať nový pojem, underclass (podtrieda). Táto podtrieda je charakteristická úplnou absenciou morálnych a etických hodnôt, stratou zmysluplnosti života, čoho výsledkom je ich sklon ku kriminalite, alkoholizmu, narkománii, rozpadu rodín a pod.. Len v Británii tvorí asi 10% populácie. 

 

 

© 2009 Všetky práva vyhradené.

Tvorba webu zdarmaWebnode