Báseň 12

Až na dreň

znova sa ozvala,

ta stará bolesť zo slnka,

čo unavené láskou

zohrialo nám duše.

Tam pri tmavom jazere

kde spln so splnom tancuje,

pena dní nám zmývala

hviezdny prach nad hlavou.

A v očiach tvojich

nebeských

odrážal sa Orión

na cestu nám žiariaci

do sveta za oponou.

Za oponou sveta

tajomstva tam stráži

múdra žena – bohyňa,

čo dušu s dušou 

spája niťou zlatou

darovanou od anjelov.

A pohľad my tvoj každý

pripomína navždy,

že bez života s tebou

 nebolo by nebo   

naplnene tvojou nehou.