Recenzia

Kapitola spoločnosť a duchovno

s.5. „existencia duchovných skutočností“ – pravzorov; čo tam parí? Bohyňa lásky? Boh? – Boh je láska? Možno to bude ďalej viac konkretizované. V tejto súvislosti ma napadlo – že duša človeka ako dieťa ducha sveta je spočiatku, ako cítivá duša vedená duchovným svetom, onými pravzormi najprv priamo, ale po strate jasnovidnosti prevažnej väčšiny obyvateľstva len prostredníctvom „šamanov“, faraónov a pápežov, teda tento vzťah sa so stratou jasnovidnosti inštitucializuje do náboženstiev. Náboženstvo je však vo vzťahu k myšlienke ( vo vzťahu k rozvoju vedomej duše) mŕtve, existovať može len pomocou viery. Myšlienku ktorá bola v starom Grécku len vnemom cítivej duše začína pod tlakom praktického vzťahu človeka a prírody rozvíjať až materialistické prírodovedecké poznanie, ktoré sa tak stáva zdrojom duše vedomej. Tlak prírody sa však na ľudské poznanie stupňuje a samotný Steiner verí že prirodovedecké poznanie sa premení na prírodovedecké duchovné poznanie, ktoré už nebude len jednostranným poznaním empirickým ale poznaním vyváženým, kde zmyslové poznanie bude v rovnováhe s inšpiráciou, nepojde o rovnováhu empirického a teoretického, teda empirického a hegelovského (logického) poznania ale pojde o novú kvalitu poznania, kde hegelovská myšlienka ožije. Živá myšlienka – duchovné ja (ktorá vzniká ako plod 5 poatlantskej kultúry) sa tak stáva plodom pôsobenia prírody na človeka. Od tohoto momentu technická príroda začína suplovať „existenciu duchovných skutočností“ a stáva sa zdrojom morálky. Duchovné ja nemôže byť výsledkom časového obdobia ale len výsledkom určitého procesu, ktorý sa odohráva počas určitého časového obdobia. A najcharakteristickejším rysom 5 poatlantského obdobia je rozvoj techniky, ktorý je sprevádzaný rozvojom technického respektíve prírodovedeckého myslenia. Kultivácia ľudskej duše počas 5 poatlantského obdobia neprebieha vnímaním pravzorov z duchovného sveta ale kultiváciou technickej prírody, lebo vedomá duša je k duchovným skutočnostiam slepá a nábožensku vierou opovrhuje. Nositeľom Kristovho impulzu sa stáva príroda – „existencia materiálnych skutočností“. Toto stanovisko nie je materialistickým chápaním dejín, lebo centrom pozornosti je tu premena opakovane sa vtelujúcej ludskej duše. Je to niečo podobné ako „Darwinizmus“, ktorý len odkrýva mechanizmus akým spôsobom duchovné bytosti utvárajú biologické telo človeka.

Vlado Stanko