O troch grošoch

o sociálnej trojčlennosti v slovenskej rozprávke

      Rozprávky, povesti, báje odrážajú kolektívne podvedomie národa (ducha národa), jeho charakter, osud, ako aj poslanie vo vzťahu k ostaným národom a svetu celkovo. Kto chce poznať skutočnú minulosť a budúcnosť národa, mal by začať štúdiom jeho mytológie a rozprávok. Rozprávky vytvárajú v čitateľoch alebo v poslucháčoch živé obrazy, ktoré sa im ukladajú do podvedomia a stávajú sa akýmsi morálnym vzorom, studnicou poznania a zdrojom poučenia. Rozprávky však môžu preukázať aj celkom nečakané súvislosti a analógie s mnohými spoločenskými javmi dokonca aj súčasnosti. Jedna takáto analógia mi v súvislosti s mojím záujmom o hľadanie alternatív v oblasti ekonomiky a usporiadania spoločnosti napadla práve so známou rozprávkou „O troch grošoch“.  

      Kráľ stretáva prostého človeka „z ľudu“ a pýta sa ho z koľkých peňazí žije. Chudobný človek mu vraví, že zarobí tri groše a z toho jeden vracia svojmu starému nemohúcemu otcovi, jeden požičiava svojmu malému synovi a len z jedného žije. Kráľ sa čuduje a dáva svojim dvanástim radcom otázku – hádanku týkajúcu sa podstaty troch grošov. Radcovia - mudrci nie sú schopní ju uhádnuť a prostý človek sa stáva radcom kráľa.   

        Rozprávka veľmi názorne ukazuje rozdiel medzi anglosaským „technokratickým“ chápaním súčasného moderného virtuálneho finančníctva a zdravou „sedliackou“ múdrosťou jednoduchého človeka - skutočného hospodára. Mudrci aj napriek školenej múdrosti nevedeli prísť na podstatu hádanky o troch grošoch. To preto, že nechápali svojím srdcom, ale špekulatívnym na výhody a prospech zameraným rozumom pohybujúcim sa v mantineloch naučeného spôsobu myslenia odtrhnutého od skutočnej reality. Zatiaľ čo prostý človek, žijúci v reálnom svete rozmýšľal neegoisticky – sociálne, žijúc prirodzene  v  atmosfére spolupráce a vzájomnej pomoci.

       Tak sa nám ukazujú v prístupe k ekonomike dva pohľady na zmysel peňazí a ich skutočný význam. Jeden pohľad presadzovaný ako jediný možný a pravdivý súčasnými „mudrcmi“, chápe finančný systém ako systém založený na úroku, dlhu a neustálom raste objemu peňazí v ekonomike. Druhý pohľad presadzovaný rôznymi „alternatívnymi“ prúdmi, ignorovaný ekonomickým mainstreamom, vidí v peniazoch užitočný sociálny nástroj na zvýšenie kvality života všetkých ľudí. Takto chápal sociálnu funkciu peňazí rakúsky filozof a tvorca „Koncepcie sociálnej trojčlennosti“ R. Steiner.

       Podľa neho rozoznávame tri druhy peňazí. Je potrebné ich  presne rozlišovať.

• Peniaze kúpne (ekonomický článok) – prostriedok transakcií, slúžiaci k uľahčeniu výmeny tovarov a služieb
• Peniaze pôžičkové (právny článok) – právny nárok založený na nádeji vrátenia v budúcnosti, spojený s dodržaním zmluvy 
• Peniaze darovacie (duchovný článok) – peniaze živiace slobodný kultúrny a duchovný život, sociálnu činnosť, vzdelanie a vedu    

Peniaze kúpne predstavujú reálne hodnoty vytvorené už existujúcimi schopnosťami ľudí. Pôžičkové peniaze umožňujú financovanie realizácie nových schopností a nápadov. Hodnota pôžičkových peňazí závisí od individuálnych duchovných schopností človeka a tie rozhodujú o tom, ako s nimi naloží, aké nové hodnoty vytvorí. Podotýkam, že aby pôžičkové peniaze plnili správne funkciu rozvoja schopností ľudí musia byť nezaťažené úrokom. Zo samej svojej podstaty sú teda bezúročné. Pôžičkové peniaze musia celé prejsť do darovacích peňazí, nie do kúpnych, aby obeh peňazí bol zdravý. Darovacie peniaze rozvíjajú schopnosti do budúcnosti (školstvo, kultúra, náboženstvo). To znamená, že spotrebné úvery a hypotéky (v súčasnosti tvoriace drvivú väčšinu aktív bánk) sú presne príkladom zlého obehu peňazí, keď väčšina pôžičkových peňazí neplynie do tvorby  produkčných kapacít ale do spotreby a nehnuteľností (kde sú umŕtvené), čiže do kúpnych peňazí. Z toho pramení podstata súčasných problémov finančného systému.

       V ekonomike tak vidíme pôsobiť trojicu činností:  nákup – úver – dar vo vzájomnom pohybe a neustálej metamorfóze jedného typu peňazí na druhý. Kúpne peniaze sa premieňajú na pôžičkovú formu kapitálu, tie umožňujú produkciu tovarov a služieb pre spotrebiteľov, zisk vytvorený prostredníctvom výroby produktov sa premieňa na dary a granty pre oblasť sociálnej a kultúrnej sféry.   

        Ak vyššie uvedené o zmysle peňazí porovnáme s našou rozprávkou „O troch grošoch“ tak vidíme: z prvého groša poctivo zarobeného v spolupráci s celým spoločenstvom žijem v bratskom duchu. Z druhého groša slobodne vraciam spoločenstvu (v prípade rodiny minulým generáciám), to čo mi kedysi požičalo na rozvoj mojich schopností. Z tretieho groša požičiavam do budúcna spoločenstvu ( v prípade rodiny budúcim generáciám), aby sa rozvíjalo a v podobe darovacích peňazí mi ich mohlo vrátiť, keď ja budem starý. Takéto rozprávky by mali študovať ekonómovia, nie tie o voľnom trhu, neustálom raste a pod.  Je paradoxom modernej doby, že „rozprávka“ je bližšie k skutočnej realite zdravého hospodárskeho života ako všetky vyšpekulované teórie ekonomických vied, ktoré v praxi vedú k dnešným „úžasným“ plodom celého ekonomického systému.  

Viac o trojitej  podstate peňazí a sociálnej trojčlennosti  v mojej knihe „Sociálna trojčlennosť II“

David Sulík

September 2017