Slnovratová impessia

Si neuveriteľne krásna, ty moja milovaná predstava neskutočnosti, tečúca prúdmi myšlienkových dráh, v kolobehu neustále seba samého chytajúceho chvosta (kde je začiatok kde koniec?), a presne a neúprosne smerujúceho k tomu bodu, kde sa ma bolestne dotýkaš tak ako nikto nikdy predtým, sprevádzajúc ma, na od neviem čoho, a neviem kam nevedúcej večnej ceste domov. A v tom bezoblačnom tichu mi počas púte vrážaš s veselým, skoro až čisto detským a určite vždy všetko odzbrojujúcim úsmevom dýku do duše, tak ako vždy, s cieľom nasýtiť mojim čerstvým srdcom toho vždy hladného draka čakajúceho s múdrym úsmevom na dne nekonečnej hlbočiny. Rozhodne však v tom bezoblačnom tichu prinášaš mohutné vlny spenenej, životnou silou prekypujúcej radosti, bezbrehej radosti stratených a nič nevlastniacich duší, radosti bez začiatku a bez konca. Áno, viem to budhistické spočinutie v tu a teraz, teší ma to, že ťa to teší, no ja na to kašlem. Nezaujíma ma stred ale kruh. Zo stredu žiariš, tak žiar ďalej, no žiaru tvoju ja chcem svojim kruhom obsiahnuť a objať večným objatím, tak aby had chytajúci svoj chvost ho aj dosiahol. Inak všetko po starom, veža sa zrútila tak ako som tajne nedúfal, diamanty, čo som za cenu života nazbieral pre teba v divočine si detsky ľahkovážne hodila do mora a potom si sa na brehu smiala a skákala v piesku na jednej nohe ako bezprizorné dieťa, pospevujúc si jednoduchú melódiu a čudovala sa mojej mlčanlivej a trochu smutnej siluete v diaľke.