Daniil Andrejev

 

 

„Duch veje, kadiaľ chce...”

 

„Ruža sveta“, dielo jedného z najzáhadnejších ruských spisovateľov, básnika a mystika Daniila Leonidoviča Andrejeva sa objavilo akoby z čista - jasna v Rusku, po páde komunizmu v roku 1991 a u Rusov vzbudilo doslova senzáciu. Jeho kniha znova vzbudilo záujem Rusov o svoju náboženskú a filozofickú tradíciu, stala sa akoby spúšťačom hľadania mystických koreňov a obnovenia ruskej modernej spirituality vo všetkých jej rozmanitých podobách od ľudových hnutí typu Anastázie, rodného duchovna, Sinelnikova, rodových občín, rodovej školy, Vissariona cez obnovenie záujmu o sofiológiu Solovjeva, Florenského až po renesanciu pravoslávneho kresťanstva. Jeho kniha stála aj niekde na počiatku inšpirácie  vzniku a rozvoja nových politických a spoločenských koncepcií, prispela k diskusii o formulovaní politickej vízie nového Ruska.  Kto bol Daniil L. Andrejev?     

Daniil Leonidovič Andrejev, táto veľká duša Ruska sa narodil v roku 1906 v Berlíne. Daniil Andrejev bol synom Leonida Andrejeva, významného ruského spisovateľa (autora „Balady o 7 obesených“ sfilmovaných v r. 1968 M. Hollým) a Alexandri Michajlovni Veligorskej, ktorá pochádzala zo schudobneného šľachtického rodu, po otcovi pôvodom Poľka a po mame Ukrajinka. Jeho príbuzným bol známy ukrajinský spisovateľ Taras Ševčenko, krstným otcom bol Maxim Gorkij. Daniilova matka zomrela pri pôrode v Berlíne. Jeho otec plný smútku odišiel do Fínska a svojho syna nechal v opatere sestry svojej manželky v Rusku. Tá mu bola ako matka, žil s ňou aj jej deťmi v Moskve, v rodine, kde vládol umelecký duch a srdečná atmosféra. Napriek chudobe a stalinskému stupňujúcemu sa teroru bol ich domov ostrovom slobodného myslenia, ktorý často navštevovali ľudia z umeleckých a filozofických kruhov. 

Na rozdiel od väčšiny vtedajšej ruskej inteligencie vychovávali Daniila Andrejeva silno nábožensky. Začal písať už v detstve, a to ako poéziu, tak prózu. Ukončil strednú školu, avšak na vysokú školu ho neprijali - nemal proletársky pôvod. Živil sa teda ako grafik a výtvarný umelec, vo voľnom čase stále písal. V roku 1942 vstúpil do Červenej armády, kde pôsobil v civilnej službe (pochovával mŕtvych). Počas bitky pri Leningrade sa podieľal na preprave zásob cez Ladožské jazero. Po druhej svetovej vojne prišiel návrat do civilného života. V auguste 1947 ho zatkli a odsúdili k 25 rokom väzenia (odsúdená bola aj jeho manželka a všetci bližší príbuzní a známi) za údajnú proti sovietsku propagandu a prípravu vraždy Stalina. Podkladom pre jeho uväznenie sa stal román  „Pútnici noci“, ktorý tajne písal mnoho rokov a ktorý zničila štátna bezpečnosť. Vo väznici roku 1954 utrpel srdcový záchvat, prvá predzvesť vážneho srdečného onemocnenia, ktoré nakoniec viedlo k jeho smrti. Po 10 rokoch väzenia bol v roku 1957 na základe amnestie a zmene pomerov po Stalinovej smrti prepustený. 
 

Roky strávené vo väzení boli preňho, ako sám hovorí ”mohutným nástrojom poodhalenia duchovných orgánov jeho bytosti“, práve vo väzení sa začala ”nová etapa jeho života”. Jeho vedomie sa stalo médiom nočných zjavení, v ktorých sa mu (ako autorovi Božskej komédie) otvárali priestory nebeských aj pekelných svetov, história ľudstva od počiatku až do jej zavŕšenia. Celé noci jeho duša putovala po duchovných svetoch, oboznamovala sa s ich štruktúrou, históriou vesmíru a sveta, pôvodom človeka, viedla dlhé rozhovory s duchovnými sprievodcami, ktorých Andrejev identifikoval ako najlepšie duše Ruska (Serafim Sarovský, Solovjev a.i.). Necelé dva roky života, ktoré mu zostávali po návrate z väzenia, využil na to, aby smrteľne chorý v ťažkých podmienkach, bez vlastného ubytovania, bez prostriedkov na pokraji hladu, odkázaný len na skromnú pomoc známych, na základe zachovaných väzenských náčrtkov spísal rozsiahle dielo Ruža Sveta a uložil na jeho stránky plody spomínaných videní. V tom čase, v posledných dvoch rokoch svojho života, napísal aj ďalšie diela svojej ostatnej tvorby, ako boli básnické zbierky Železné tajomstvo, Ruskí bohovia a iné. Zomrel v Moskve v roku 1959.

 

O vzniku knihy Ruža sveta  povedal  D. Andrejev nasledujúce:

Začal som písať  knihu v ťaživom období tyranie, deptajúcej 200 miliónov ľudí. Začal som ju písať vo väznici, ktorej hovorili politická izolácia. Písal som ju tajne. Rukopis som schovával a dobré sily, ľudia aj  ne-ľudia, ju ukrývali počas prehliadok. A denne som čakal, že rukopis bude zabavený a zničený, rovnako ako bola zničená moja predchádzajúca práca, ktorej som venoval desať rokov života, a ktorá ma priviedla do väzenia pre politických väzňov… Som ťažko chorý, moje dni sú sčítané. Ak bude rukopis zničený alebo sa stratí, nestihnem ho obnoviť. Avšak ak sa dostane niekedy aspoň k niekoľkým ľuďom, ktorých duchovný smäd ich privedie k jeho prečítaniu až do konca, nehladiac na všetky ťažkosti, potom sa myšlienky v ňom uložené stanú semená, z ktorých vyklíčia výhonky v cudzích  srdciach.

Ruža sveta je jeho hlavným dielom predstavujúcim duchovné a filozofické chápanie sveta. Je to originálny a vo svetovom kontexte jedinečný spis. Toto základné dielo, na Západe takmer neznáme, sám autor definoval ako „metahistorickú esej“. Prináša celkom nový pohľad na zmysel dejín, ľudského života aj celého vesmíru. Ucelená filozoficko-náboženská koncepcia ponúka netradičný prístup k rade teoretických myšlienkových východísk, či už ide o teológiu, filozofiu, či prírodné vedy. V Ruži Sveta je spojené to najlepšie z náboženského a filozofického myslenia predchádzajúcich storočí. Zvláštny dôraz autor kladie na nasledovanie mravného ideálu a princípov najvyššej etiky. Kniha vyšla v Rusku až po zmene politických pomerov, 32 rokov po smrti Daniileva a stala sa veľmi známou. Rusi si k nej vybudovali osobitý vzťah, o čom svedčí aj celý rad recenzií, štúdií a diplomových prác venujúcich sa pochopeniu Ruže sveta.    

Čím je životné dielo Daniila Andrejeva také zaujímavé? Predovšetkým svojou unikátnosťou v rámci svetovej kultúry. Nič podobné ani rozsahom, ani hĺbkou uchopenia problematiky usporiadania sveta, filozofie života, dejín a budúcnosti ľudstva tu ešte nebolo. Ako napísala v úvode k spomínanej knihe autorova manželka Alla Andrejevová, ”Ruža Sveta je vytvorená na základe osobnej duchovnej skúsenosti autora. Daniil nebol ani teozofom, ani antropozofom, ani kýmkoľvek iným tohto druhu. Stavy zvláštneho videnia, ktoré k nemu prichádzali od včasnej mladosti, a ktoré sa vo väzení premenili na stále a silné svetlo transfyzikálneho poznania, sú síce zriedkavým darom Svetlých Síl, no vyskytujú sa.”  

Ruža sveta by sa dala svojou snahou o komplexnosť, snahou zachytiť všetky aspekty histórie človeka a vesmíru v jednom diele, prirovnať k niektorým veľkým filozofickým alebo mystickým dielam (napr. dielam Platóna, Aristotela, klasikov nemeckej filozofie, Posolstva Grálu alebo antropozofií R. Steinera), hoci obsahovo a formou sa predsa od nich odlišuje. Je niečím špecificky ruským. Prejavuje sa v nej ta zvláštna citlivosť a schopnosť, tak charakteristická pre ruskú literatúru a filozofiu, ponoriť sa do veľkých hĺbok ľudskej psychiky a vystúpiť až do nedozerných výšok Univerza a pritom nestratiť spred seba konkrétneho človeka. Filozoficky nadväzuje na líniu veľkých ruských náboženských filozofov Solovjeva, Florenskeho, Bulgakova, Berďajeva, Merežkovského, ktorých Andrejev dobre poznal a vážil si ich, ale zároveň ich svojím dielom prekračuje a hovorí vlastným jazykom.  

Prvú časť knihy tvorí snaha v duchu celistvosti filozofického, vedeckého a umeleckého  nazerania zdôvodniť podstatu a zmysel Ruže sveta a jej miesta vo svete. Ružu sveta môžeme chápať ako imaginatívny obraz, symbol istého duchovného impulzu, ktorý nečakane vytryskne v slovanskej krajine (podľa slov autora nie nutne v Rusku) a ktorá bude znamenať syntézu vedy, teológie, umenia a následne premeny celej spoločnosti, premeny zo súčasného materialistického, rozdrobeného a nepriateľského sveta na harmonický svet skutočnej bratskej lásky a spolupráce. V tomto Andrejev nadväzuje celkom na tradíciu ruských kresťanských mysliteľov a filozofov, hlavne Dostojevského, Tolstoja, Solovjeva, Florenského, Merežkovského a i., na myšlienku slavjanofilstva a sobornosti, na myšlienku, že Rusko spasí svet. Tieto myšlienky posúva do ešte vyššej metafyzickej úrovne a širšieho kontextu duchovných súvislostí, pričom sa vyhýba lacnému idealizmu a sentimentálnemu nacionalizmu a zároveň veľmi kriticky a realisticky hodnotí vtedajší skutočný stav Ruska a sveta.   

V druhej, hlavnej a najobsiahlejšej časti knihy, prechádza Andrejev od filozofických úvah k veľkolepým opisom duchovnej štruktúry a podstaty vesmíru, duchovných svetov, dimenzií, sfér ako aj opisom duchovných bytostí, podstaty prírody, živlov, človeka a vývoja týchto bytostí a svetov ako aj ich vzájomnými vzťahmi. Zvlášť v tejto časti sa prejavuje autorov unikátny štýl písania. Je písaný osobitým poetickým a mytologickým jazykom schopným na jednej strane pred zrakom človeka vykresliť imagináciu nejakej duchovnej skutočnosti, ale zároveň aj schopnej detailnej rozumovej analýzy a obe spojiť do syntézy. Pri popisoch svetov a bytostí používa vlastné pojmy, tak ako ich počul v duchovných svetoch, ako sa mu zjavili v jeho imagináciách, čím vybudoval úplne samostatnú ezoterickú pojmológiu, odlišnú od všetkých klasických mystických a ezoterických systémov. Detailne popisuje neobyčajné množstvo rôznych svetov, dimenzií a sfér, bytostí živlov a duchovných hierarchií, pravzorov, ľudských aj mimo ľudských bytostí fyzických, jemnohmotných a duchovných svetov, v takom rozsahu s akým sa stretnete asi len  v Kabale, teozofii a iných mystických systémoch. Pričom navyše opisuje aj množstvo iných svetov, bytostí a vzťahov medzi nimi, ktoré som nenašiel v žiadnom inom mne známom mystickom alebo náboženskom systéme. Detailne sa venuje aj antisvetu, obrovskému a mnohorozmernému svetu rôznych očistcov, podsvetí a démonických bytostí. Pri čítaní tejto časti som sa snažil hľadať paralely s rôznymi duchovnými systémami, kde sú tieto učenia zhodné, kde sa dopĺňajú, kde si protirečia.   Našiel som množstvo takých skutočností, ktoré je veľmi ťažké si overiť a porovnať s inými zdrojmi, prípadne, ktoré môžeme skúmať len jasnovidne, preto sa môžu javiť veľmi diskutabilné a vyvolávať mnohé otázky. To považujem zase za veľkú výzvu pre ďalšie skúmanie a porovnávanie.   

Veľmi dôležité miesto v knihe zaoberá história Ruska, lepšie povedané metahistória, t.j. história vyrozprávaná z hľadiska duchovných, ezoterických súvislostí, od dávnych čias s popisom vzniku Ruska ako štátu, príchodu kresťanstva, vpádu Tatárov, až po veľké postavy ruskej histórie ako boli Ivan Hrozný, Peter Veľký a skoro všetci cárovia s opisom ich duchovnej úlohy a významu pre Rusko a svet. V zhode s veľkými mysliteľmi Ruska, vníma úlohu Ruska ako veľkého nadnároda so svojou špecifickou úlohou a potenciálom. Ďalej sa venuje zvlášť metakultúre Ruska, vedie nás exkurzom veľkých postáv ruskej kultúry. Fundovane a do hĺbky rozoberá a analyzuje s neobyčajne bystrým postrehom mnohé postavy ruských spisovateľov, básnikov, maliarov, sochárov a ich diela s dôrazom na ich duchovný pôvod, vývoj a význam pre Rusko a svet, a to často v prekvapujúcich súvislostiach. Postupne prechádza k filozofom, z ktorých najviac sa venuje Solovjevovi, ktorého si veľmi ctí a vyzdvihuje ako najväčšieho (a reálne skutočne jediného) originálneho ruského filozofa. V jeho sofiológii vidí akýsi predvoj Ruže sveta. Je zaujímavé, že Solovjeva, na začiatku 20. str. pomerne neznáma a okrajová postava vo svete filozofie, si veľmi vážil a vyzdvihoval aj Steiner a jeho sofiológiu považoval za pojmové nádoby najlepšie pripravené prijať obsah antropozofie a pretaviť ho v budúcnosti do novej podoby slovanskej, duchovnej vedy. Práve Solovjev bol tým, koho Andrejev (podobne ako Dante svoju Beatrice) pokladal za svojho duchovného sprievodcu po nefyzických svetoch.     

V ďalšej časti sa zvlášť venuje metahistorickému rozboru obdobia boľševizmu, občianskej vojny s analýzou mnohých postáv politikov tých čias, zvlášť Lenina a Stalina, ako aj druhej svetovej vojny a Hitlera. Tu je vidno veľkú erudovanosť autora v histórii (a to platí aj pre umenie a všetko ostatné), pri minimálnej dostupnosti kvalitnej literatúry a iných zdrojov informácií počas jeho života v najtuhšej fáze stalinského režimu a 10 rokov strávených vo väzení. Autor mal veľké, detailné až encyklopedické znalosti o celom svete, jeho politike, kultúre, histórii atď., čo zas len svedčí o jeho schopnosti napojenia a nazerania do nadzmyslových informačných polí a schopnosti analýzy a syntézy poznatkov. Obsiahlo sa v tejto časti zaoberá detailným rozborom podstaty osoby Stalina, ktorého považoval za vtelenie určitej démonskej bytostí, konkrétne národného démona Ruska (opak národného archanjela*), pričom vzhľadom na nadnárodnú úlohu Ruska samozrejme tento národný démon zásadne zasahoval do osudu celého sveta. Vojnu medzi Hitlerom a Stalinom videl ako vojnu medzi dvoma národnými démonmi na pozadí postupne sa formujúceho amerického národného démona. O Stalinovi (ako aj jeho najbližších spolupracovníkov) v kapitole „Temný pastier“ podáva také detailné informácie z jeho života a pôsobenia, ktoré v rokoch jeho života a jeho pobyte vo väzení mu museli byť úplne nedostupné, a ktoré len v súčasných rokoch sa pomaly dostávajú na svetlo prostredníctvom práce mnohých historikov. Čo zase len svedčí o jeho mimoriadných schopnostiach vhľadu. Následne sa venuje aj Chruščovovi a predpokladanému vývoju v Rusku smerujúceho k nevyhnutnému pádu komunistického režimu.  

V kapitole „Možnosti“ sa D. Andrejev snaží načrtnúť aj cestu premeny celej spoločnosti v duchu Ruže sveta. Dôraz kladie hlavne na vzdelávanie a kultúru, oblasti, kde je zásah materializmu najsilnejší. V rámci hĺbkovej premeny pedagogiky načrtol akúsi víziu školy budúcnosti, ako miesta spájajúceho v sebe skutočnú tvorivosť, seba-výchovu, ľudskosť, múdrosť. Buduje obraz takejto školy, ide až do podrobností, popisuje aké predmety a akým spôsobom by mali byť vyučované na takejto škole. V mnohých aspektoch je jeho vízia „celostnej“ pedagogiky podobná úsiliu mnohých alternatívnych pedagogických prúdov, ako sú  waldorfská pedagogika, montessori, ale najviac sa mi jeho koncept blíži  konceptu rodovej školy, čo nie je vzhľadom na duchovnú príbuznosť až tak prekvapujúce. Tu D. Andrejev pripomína, že keby sa objavil aspoň istý počet takýchto „nových“ škôl vychádzajúcich z nematerialistickej paradigmy, bolo by to pre svet veľkým požehnaním. Absolventi takýchto škôl by dokázali vniesť veľa nových pozitívnych zmien a prispieť tak k rýchlejšej premene spoločnosti. Môžem poznamenať, že podľa mňa existencia dnes už asi 1000 waldorfských škôl vo svete (a iných alternatív) je toho dôkazom, že Andrejevové slová sa čiastočne aj napĺňajú. Krajiny kde najdlhšie a v najväčšom počte tieto školy zhruba od II. sv. vojny pôsobia, ako sú Nemecko, Švajčiarsko, Holandsko a severské európske krajiny vykazujú nielen najvyššiu kvalitu života, ale aj vysokú mieru spravodlivého ekonomického ale aj politického prostredia, dodržiavania ľudských práv a široké spektrum osobných slobôd, rozvinutú vedu, veľké možnosti uplatnenie tvorivého potenciálu ľudí, ale aj priekopníctvo v oblasti trvalo udržateľného života, vysokú mieru uplatnenia holistickej medicíny, ekologického poľnohospodárstva a pod. Táto súvislosť podľa mňa nie je náhodná.

D. Andrejev sa ďalej venuje kultúre, definuje jej etickú a morálnu úlohu v zmysle duchovnej obrody spoločnosti. Má prísne kritéria na jej úroveň, čistotu, zameranie sa na to vyššie v človeku, na spojenie s duchovnými svetmi a odmieta celú dekadentnú materialistickú popkultúru zameranú na nižšie pudy a zmysly. V tomto je samozrejme v súlade s ortodoxnou kresťanskou tradíciou a ruskou náboženskou filozofiou. Osobne ma veľmi upútali aj jeho úvahy o usporiadaní spoločnosti, o spolupráci v oblasti ekonomiky, slobode v kultúre a spravodlivom spoločenskom systéme. V tomto som videl neuveriteľnú podobnosť a súlad s  konceptom sociálnej trojčlennosti, o ktorom je veľmi nepravdepodobne, žeby ho poznal, ale zase je to len potvrdenie správnosti smeru jeho uvažovania. Ľudia, ktorí poctivo a svedomito hľadajú pravdu, často nezávisle od seba musia dôjsť k podobným výsledkom. Úvahy Andrejeva v tejto časti knihy o pedagogike, spoločenskom usporiadaní, politike, kultúre zostali pre nedostatok času len načrtnuté. Je pravdepodobné, že keby mal k dispozícii čas a dobré podmienky, dokázal by každú tému rozpracovať do veľa samostatných diel. Takto to mohol len naznačiť, dať podnety a nechať na svojich potenciálnych čitateľov, aby sa možno niekedy v budúcnosti chopili tejto úlohy.  

 V poslednej časti knihy sa dostáva do opisov príchodu a pôsobeniu Antikrista v budúcnosti (čím je pravdepodobne myslený najsilnejší z démonov zasahujúci priamo duchovné Ja človeka, Sorat ako démon Slnka), ktorý má prísť a pôsobiť v čase okolo roku 2300 n.l., po období veľkého 300- ročného rozkvetu „Ruže sveta“. To časovo korešponduje aj s náukou o duchoch času (Angelológia dejín od E. Páleša) ako aj poznatkami z antropozofie, kde Steiner nezávisle varuje a predvída pred temnými časmi medzi rokmi 2300 až 2600 n.l. Ako vieme z náuky o duch času, toto obdobie je práve obdobie vlády archanjela Orifiela/Saturnu, temné obdobie potenciálnej neslobody, vlády absolutizmu, ktorá v období super rozvinutých technologických poznatkov, môže nadobudnúť naozaj strašnú podobu. Toto obdobie tiež opisuje Steiner v knihe „Ezoterné hodiny 1904-1909“ v kapitole „Striedanie archanjelov“,  kde vyslovene opisuje nebezpečenstvo tejto doby vzhľadom na prebudenie tých najtemnejších, hlavne sexuálnych pudov v človeku, a ich zneužitia v podobe čiernej mágie strašných rozmerov. Všetky 3 zdroje: Angelológia dejín, ktorá to podáva vedecky – exaktne, antropozofia - jasnovidne, ako aj Ruža sveta sa v tomto zhodujú. Je to veľmi vážne varovanie, že napriek predpokladanému rozkvetu v období vlády Ruže sveta v rokoch  2000 až 2300 (Michaelské obdobie?),  nebudú ľudia schopní odolať veľkému pádu a temným časom. Ruža sveta toto obdobie opisuje neuveriteľne dramaticky, ale nakoniec aj toto obdobie bude prekonané a ľudstvo bude smerovať k ďalším stupňom svojho vývoja.       

Tu sa musím pristaviť pri určitých námietkach, ktoré zo strany obdivovateľov a vykladačov Ruže sveta som často počul. Tvrdia, že Ruža sveta sa nedá porovnávať s antropozofiou ani sofiológiou, že je niečím iným, že osobu R. Steinera sám Andrejev považoval za pomýlenú dušu. Áno, Ruža sveta je niečím iným, ale dôležité je isť do hlbšieho pochopenia súvislostí a do hľadania prienikov, ktoré sú veľmi veľké. Keď vidím, že čo sa týka oblasti pedagogiky, sociálneho usporiadania, kultúry, významu a docenenia Solovjeva, ako aj úlohy slovanstva v budúcnosti, významu Krista v dejinách ľudstva, príchodu Antikrista a v mnohých iných skutočnostiach, niet duchovných prúdov ako je antropozofia, sofiológia a učenie Ruže sveta, ktoré by si boli bližšie. Neviem z čoho tak usudzujú „ortodoxní“ obdivovatelia Ruže sveta, v samotnej knihe je k osobe R. Steinera len jedna poznámka pod čiarou o tom, že Steinera  považuje síce za dobrého človeka, ale pomýleného v učení. Je otázne nakoľko táto poznámka bola správna, nikto nevie, či by ju Andrejev, keby sa dožil vydania knihy pridal do knihy, či medzitým ako písal knihu nezmenil názor. Tiež si dovolím tvrdiť, že Andrejev Steinerove 360 zväzkové dielo nemal šancu poznať a mohol si utvoriť názor len na základe prečítania 1 alebo 2 diel, aj to zo staršieho obdobia, prípadne skreslených spomienok ruského symbolistického básnika a antropozofa A. Belyja. A to nehovorím o mnohoročnom dokázateľnom úspechu a prínosu praktického uplatnenia duchovných impulzov vychádzajúcich z antropozofie v podobe waldorfskej pedagogiky, biodynamického poľnohospodárstva, antropozofickej medicíny, eurytmie, architektúry a i. pre svet. Som si istý, že v duchovných svetoch Solovjev, Steiner a Andrejev spolupracujú ako najlepší priatelia na spoločných duchovných úlohách.

Ruža je starý symbol ezoterického kresťanstva. Vo vzťahu k Ruži sveta mi napadli mnohé súvislostí s pôsobením rozekrucianského impulzu v strednej a východnej Európe, ako aj so Sofiou a jej poslaním. D. Andrejev vyslovene uvádza, že ním opisovaná ženská duchovná bytosť, ktorú považuje za veľmi vysokú a pre nasledujúci vývoj Ruska (a sveta) dôležitú Zventa-Sventana, je to isté čo Sofia, ktorá sa zjavila Solovjevovi. Pričom detailne opisuje z hľadiska duchovných svetov, kto je Zventana, jej úloha a spojenie s metakultúrou Slovanstva (Ruska) a jej vzťahy s rôznymi úrovňami jemnohmotných svetov. Vo svetle tohto, dávam otázku, či zjavenie a pôsobenie Sofie na Slovensku nemôžeme chápať ako to, čo D. Andrejev  predpovedal, či ju nemôžeme považovať za prvý klíček, za prvé  prejavenie Ruže sveta na zemi, hlavne v nadväznosti na jej cieľ, spojiť všetky pozitívne náboženské tradície ľudstva, filozofické, umelecké a vedecké skutočnosti do jednej veľkej syntézy. Či náhodou práve tu na Slovensku a v tejto chvíli nevzniká niečo, čo máme odovzdať ako náš dar duši Ruska, ktorá na to možno čaká a ktorá tento impulz dokáže ďalej rozvinúť? D. Andrejev tvrdil, že Ruža sveta bude aj svetovým náboženstvom v zmysle vše-náboženského univerzálneho kultu, aj hlavnou politickou silou, pod jej vplyvom sa budú meniť spoločenské štruktúry, zákony a spôsoby vládnutia, dôjde k zjednoteniu ľudstva na báze bratstva. Takýto rozsah a dosah pôsobenia Ruže sveta je možný naozaj len v réžii a len z vôle prebudeného a duchovne obrodeného Ruska a vtedy má aj zmysel idea vytvorenia Euroázijskej únii, ako miesta realizácie princípu bratstva, kde Rusko bude hrať hlavnú úlohu.

 

 D.Sulík

2013

 

Základné biografické údaje o živote D. Andrejeva boli čerpané zo stránky www.rodon.cz

 


* K tejto téme mi napadá výborná kniha od J. Kariku „Brány meonu“ v ktorej sa podrobne venuje mystériu zla v 20. storočí z ezoterického hľadiska. Nezávisle od Andrejeva, Hitlera a Stalina tiež chápal ako určité ne-ľudské bytosti, ako ľudsky vyzerajúce schránky určené pre vtelenie vyšších démonických bytostí. Aj český mystik Kvetoslav Minárik vo svojom životopise zo 60 rokov „Kečara“ popisuje ako videl jasnovidným zrakom Hitlera a Stalina ako vtelených démonov, démonov ktorí sú dobre známi, presne definovaní  a popísaní v tibetskej mystike.   

 

 

© 2009 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode