Serafim Sarovský

 

Ľudia zaoberajúci sa duchovnom, poznajú celé línie jogínov, lámov, budhistických a taostických majstrov, ale to čo je kúsok vedľa nás a čo tvorí našu slovanskú kresťanskú mystiku to nepoznajú. Postavy ruskej pravoslávnej mystiky v užšom zmysle tvoria desiatky svätcov a pustovníkov, ktorých mystický vývoj, pôsobenie, myšlienky a skutky sú porovnateľné s všeobecne známymi obľúbenými postavami ázijskej spirituality ako sú Milarepa, Marpa atď. Dokonca sú nám bližšie a pochopiteľnejšie, cez svoju príslušnosť k Slovanom a byzantskému kresťanstvu, ktoré si uchovalo hlbšiu súvislosť s pôvodnými mystickými koreňmi prvotného kresťanstva. Osud a mysticky vývoj života týchto najznámejších postáv východoslovanskej kresťanskej spirituality, môžeme chápať nielen v úzkom zmysle pravoslávnej mystiky, ale aj v zmysle celkovej univerzálnej duchovnej skúsenosti.  V tomto článku sa budem zaoberať mojim obľúbeným ruským svätcom, Serafimom Sarovským,  ktorý bol jeden z posledných v línií klasických pravoslávnych svätcov, ale zároveň aj najobľúbenejším medzi ľudom, pôsobiacim paradoxne na úsvite rozmachu racionalistickej materialistickej modernej doby.  Jeho pôsobenie spadá do obdobia vlády malého 72 ročného ducha času Anaela/Venuše (1773-1845). V tomto období  rozkvitajú v celom svete duchovné hnutia a prúdy v rámci existujúcich náboženstiev (ako napr. Chasidizmus), predchnuté ideami hlásajúcimi mystické nadšenie, extázu, zbožnosť a preferujúcimi priblíženia sa k Bohu prostredníctvom cesty  srdca a radosti. To bola tiež cesta aj sv. Serafima Sarovského, ktorý šiel cestou extázy srdca, vrúcnej modlitby a odovzdanosti bohu.

Svätý Serafim Sarovský  sa narodil 19.júla 1759 v meste Kursk a bol pokrstený menom Prochor. Pochádzal z bohatej rodiny Mošnonvcov, ktorá sa preslávila zbožnosťou, čestnosťou, pravoslávnym a  ruským národným uvedomením a taktiež tým, že vlastnými nákladmi dala postaviť niekoľko veľkolepých chrámov. Práve v dobe, keď sa Prochor narodil, staral sa jeho otec Izidor spoločne s iným kupcom, ktorý sa menoval Pervyšev, o stavbu Kazaňsko-Bohorodičného chrámu v Kursku. Zomrel však, keď Prochorovi boli tri roky. Matke Aghafii pripadla starosť nielen o výchovu dieťaťa, ale i o dokončenie chrámovej stavby, ktorá trvala 15 rokov.Skôr než vstúpil do kláštora podnikal zo svojím bratom rôzne obchody. V desiatich rokoch veľmi ťažko ochorel a keď sa už lekári vzdávajú akejkoľvek nádeje prichádza k nemu vo sne Matka Božia, ktorá mu sľubuje, že príde a uzdraví ho. O niekoľko dní neskôr sa naozaj v meste koná procesia, v ktorej je nesená aj jedna zázračná ikona Matky Božej .Procesia sa odrazu pre silnú prietrž mračien musí zastaviť práve pred domom, kde býva malý Prochor zo svojou matkou. Ku kňazom s ikonou pristupuje Serafímova matka s dieťaťom a Prochor dotýkajúc sa ikony je v tej chvíli uzdravený.

Synček bol veľmi nadaný a pokračoval v školskom učení s mimoriadnym úspechom. Zvlášť srdce ho ťahalo k náboženským predmetom. Čítaval rád Sväté Písmo, Časoslov (Hodinky), Žaltár a iné knihy duchovného obsahu. Kupectvo, ktoré viedol jeho starší brat Alexij ho nezaujímalo, ale z poslušnosti sa ním svedomito zaoberal. V účasti na bohoslužbách bol úzkostlivo starostlivý. V 18 roku života v ňom dozrel úmysel stať sa mníchom. Zveril sa ním svojej dobrej matke. Tá prehlásila, že si ctí jeho rozhodnutie, ale ho žiada, aby sa neprenáhlil. Vtedy vykonal púť do Kyjeva, aby sa v tamojšej Pečerskej lárve pomodlil k Bohu. Po návrate z Kijeva žil doma ešte dva roky a potom sa rozlúčil s rodinou. Matka ho objala a pobozkala, a keď padol na kolená, dala mu svoje požehnanie. Odobral sa do Sarovského monastiera.

Ako poslušník (novic) vykonával radostne a svedomito všetky práce v rôznych dielňach, kde bol pridelený. Naučil sa v dobe poslušenstva niekoľkým remeslám a najviac vynikal v stolárstve. Všetky práce konal ako službu Bohu, na ktorého stále myslel, vedomý si jeho prítomnosti. Vo voľných chvíľach sa oddával modlitbe, či už v chráme, alebo vo svojej kélii (svätyni) a okrem toho pozorne čítal Sväté Písmo i spisy svätých cirkevných Otcov, zvlášť svätého Bazila Veľkého a Makarija. Ešte v poslušenstve si vyžiadal od svojho duchovného vodcu Jozefa dovolenie, aby k modlitbe mohol odísť občas do lesa. V tom čase vážne ochorel, ale prejavoval mimoriadnu trpezlivosť a prijímal často Svätú Tajinu. Keď sa uzdravil, bol poslaný, aby v okolitých mestách zbieral milodary na postavenie chrámu v monastierskej nemocnici. Pre tento chrám zhotovil Prestol z cyprusového dreva.

13. augusta 1786 roku skončilo jeho sedemročné poslušenstvo, bol vysvätený na mnícha a prijal meno Serafim. Vtedy mu bolo 27 rokov. V tom roku bol od vladimirského biskupa Viktora vysvätený na diakona. Dňa 2. septembra 1793 bol poslaný do Tambova, kde vo veku 34 rokov bol tamojším biskupom Teofilom vysvätený na kňaza. V tej dobe zomrel predstavený Sarovského monastiera otec Pachomij. To bolo podnetom, aby s požehnaním nového predstaveného otca Isaja odišiel do pustovníckej samoty, vzdialenej niekoľko hodín. Z pustovne prichádzal do monastiera len na bohoslužby. Inak sa v nej zdržiaval a svoj čas rozdelil medzi modlitbou, čítanie Svätého Písma a spisov svätých Otcov, ako aj práci v záhrade, ktorú si pri svojej pustovni zriadil. Živil sa výlučne z toho, čo mu dávala záhrada. Rozličné časti lesa, v ktorom bola jeho pustovňa, pomenoval biblickými menami: „Sväté mesto Jeruzalem“, „Nazaret“, „Betlehem“, horu „Tábor“ a „Golgotu“, aj rieku Soravku nazval „Jordan“...

V tejto pustine sa Serafim necháva formovať Božím slovom, ktoré sa učí naspamäť. Každý pondelok číta evanjelium Matúša, každý utorok Marka, v stredu Lukáša, vo štvrtok Jána, v piatok Skutky apoštolov, a v sobotu apoštolské listy. Takto sa necháva úplne preniknúť Božím slovom. Jeho fyzická práca je rozdelená medzi kácanie stromov a malú zeleninovú záhradku. Podobne ako sv. František, rozpráva sa s divokými zvieratami, ktoré k nemu pokojne prichádzajú. Mnohý ľudia ho videli v spoločnosti medveďov, vlkov alebo hadov, s ktorými sa delil o svoj pokrm, a ten sa zázračne rozmnožoval. Jedného dňa sv. Serafim pocíti v srdci povolanie, ktoré, pre nás asi zostane zahalené určitým tajomstvom. Sv. Serafím sa cíti byť povolaný stráviť v stoji* tisíc nocí na jednej malej lesnej skalke a tisíc dní stráviť kľačiac na kameni ,ktorý si priniesol do svojej pustovne. Počas týchto troch rokov sv. Serafím zotrváva v ustavičnej modlitbe pokorne sa modliac Ježišovu modlitbu. Prišli však i ťažké skúšky. Svätého Serafima 12.septembra roku 1804 prepadli lupiči, ktorí hľadali v jeho pustovni peniaze. Tĺkli ho polenom po hlave a krvácajúci z úst a uší spadol, šliapali po ňom, ťahali ho po zemi, zviazali mu ruky i nohy. Našli však, okrem ikony, len málo zemiakov a odišli. To všetko nedokázalo zlomiť jeho ducha. Keď nastávajúcu nedeľu neprišiel na službu Božiu, vyhľadali ho monastierskí bratia a ošetrili ho. Zotavil sa síce, ale od tej doby mohol chodiť len zhrbený. V tej dobe sa na ňom objavili i jazvy Pána Isusa Christa (stigmata).

V roku 1807 zomrel predstavený monastiera, otec Isaj, a keď svätý Serafim rázne odmietol prijať voľbu, zvolený bol predstaveným otec Nifont. Toho roku sa svätý Serafim oddal úplnému mlčaniu, aby sa oddal Bohu. V roku 1810 sa vrátil do monastiera nakoľko mu nohy veľmi zoslabli a nebol schopný v nedeľu a sviatky chodiť na spoločné služby Božie z takejto diaľky. Žil však i v monastieri uzavretý. Oddal sa výlučne modlitbe a čítaniu Svätého Písma až do roku 1825, do svojých 66 rokov. Až potom dovolil, aby k nemu chodili monastierskí bratia, aj ľudia zo sveta, a rád im dával duchovné rady a ponaučenia. Stovky a tisíce mužov a žien ho navštevovalo a on im otváral pokladnicu svojej duše. Pred jeho kéliou stávali denne celé zástupy ľudí, aby sa mu zdôverili so svojimi bolestnými tajnosťami. Každého návštevníka aj návštevníčku nazýval „radosť moja“, alebo „poklad môj“. Na základe víťazne prežitej askéze sa stal „starcom“, akých žilo v ruských monastieroch veľa. Z tejto poslednej doby je zaznamenaná rada uzdravení ťažko nemocných pri svätootcovskej modlitbe.  

Mal dar vidieť do duše svojich blížnych i do budúcnosti a predpovedal mnoho vecí. Mal niekoľkokrát zjavenie a to ešte v skorších obdobiach svojho života. Bol nielen modlitebníkom, znalcom sŕdc, divotvorcom, ale i bohoslovcom a učiteľom duchovného života. V ničom, čo prežil a čo činil, nech už to bola pustovnícka samota, mlčanlivosť, uzavretosť, pôst, modlitba, nevidel účel, ale len prostriedky k vnútornému usmerneniu a k utvrdeniu v Boha. Nechcel tým dať najavo, že snáď jedine takýmto spôsobom sa môže stať účastným života Božieho, naopak neraz sa vyjadril, že cesty k Bohu sú rôzne, podľa osobnej individuality i podľa pohlavia, hlavne však, že je človek oddaný Bohu.
Za najlepšiu pomôcku duchovného života označil snahu činiť všetko z lásky k Christovi. Bol si vedomý na začiatku 19. storočia, že ruská inteligencia nábožensky upadá a vyslovil sa už vtedy takto:
„V prítomnej dobe nastáva všeobecná chladnosť k svätej viere v Pána nášho Isusa Christa a jeho prezreteľnosť, neschopnosť chápať vplyv života v spoločnosti s Bohom. Ľudia sa vzďaľovali od pravého kresťanského života, od prostoty prvotného kresťanského zrenia a pod heslom osvietenosti upadali do tmy duchovnej nevedomosti. Nemyslia na svoje spasenie v dôsledku toho ani slová Svätého Písma neprijímali v tom zmysle, ako by mali. Nielenže nehľadali milosť Božiu, ale svojím pyšným zmýšľaním znemožňovali, aby sa usídlila v ich srdciach, a preto sa im nedostávalo svetla Božieho“.

V tejto súvislosti tiež predpovedal (už pred sto rokmi) veľkú ruskú revolúciu. Taktiež predpovedal svoje zosnutie. Deň pred ním bol na svätej liturgii a prijal svätu Tajinu. Keď odchádzal z chrámu, pobozkal kríž, ikonu Presvätej Bohorodičky, obišiel okolo svätého Prestola dookola, ako by sa s ním chcel rozlúčiť a odobral sa do svojej kélii. Bolo počuť, ako v kélii svojím stareckým hlasom spieval veľkonočné piesne. Nasledujúceho dňa, ráno, ho monastierskí bratia našli už mŕtveho s rukami skríženými nahrudi. Dožil sa 74 rokov. Bolo to 2. januára 1833.


podľa zdrojov pravoslávnej cirkvi upravil a doplnil poznámkami David Sulík

 

* v podstate robil cvik „veľký strom“ známy všetkým cvičencom  či-kungu, pri ktoróm taoistický majstri vydržia stáť v kuse na jednom mieste hodiny aj dni.   

© 2009 Všetky práva vyhradené.

Vytvorte si web stránku zdarma!Webnode