RUSký anarchizmus
V tomto článku predkladám ako ukážku kapitolu "Rusky anarchizmus" z pripravovanej knihy o sociálnej trojčlennosti.
Nie je náhoda, že myšlienky anarchizmu boli veľmi populárne práve v Rusku, v krajine odkiaľ pochádzajú aj jeho najväčší svetoví predstavitelia. Tam dostal anarchizmus to správne zafarbenie a podobu veľkého sociálneho hnutia. Tam prežíval svoj rozkvet, vytvárajúc rôzne formy prejavov od vyslovene teroristických, buričských až ku konštruktívnym tvoriacim víziám. Na osude a diele dvoch veľkých osobností svetového „konštruktívneho“ anarchizmu, pochádzajúcich práve z Ruska, chcem poukázať na spoločné body, ale aj rozdiely anarchizmu s konceptom TSO, ako aj na špecifickú úlohu ruského národa.
Peter Alexejevič Kropotkin
Pre slovenskú verejnosť je pomerne neznámou postavou originálneho sociálneho mysliteľa pochádzajúceho z Ruska určite osoba Petra Alexejeviča Kropotkina. Tam, kde nesmelo začali anglickí a francúzski sociálni utopisti, pokračovali ruskí velikáni ako Bakunin a Kropotkin s veľkým hrmotom, ako sa na synov Perúna patrí. Svojím horúcim slovanským srdcom vyvolali revolučný zápal, ktorým podnietili vytvorenie celosvetového hnutia anarchizmu. Kým Bakunin, nazývaný aj otec anarchizmu, bol ohnivý marsický burič, ničiteľ starého sveta a nositeľ chaosu, Kropotkin bol ten, čo zo zdanlivého chaosu a ničenia prinášal víziu vytvorenia nového sveta. Bol predstaviteľom „konštruktívneho anarchizmu“, tvorcom skutočne veľkej vízie vybudovania novej spoločnosti.
Peter Alexejevič Kropotkin (nar. 1842 v Moskve) bol geograf, geológ, biológ, sociálny vizionár a hlavne jeden z otcov svetového anarchizmu. Oscar Wilde ho nazval „novým Kristom prichádzajúcim z Ruska“. Narodil sa v rodine starobylého kniežacieho rodu, preto ho často aj volali „anarchistické knieža“. V 15-tich rokoch nastupuje na štúdiá v prestížnej aristokratickej vojenskej akadémii v Petrohrade. Po jej ukončení sa stal komorníkom cára Alexandra II. Získava dôstojnícku hodnosť a ako človek túžiaci po dobrodružstve odchádza dobrovoľne slúžiť k elitnému Amurskému kozáckemu vojsku, kde bola vojenská služba zvlášť nebezpečná. Poznáva život kozákov a všíma si aj ich spoločenské vzťahy v rámci slobodných kozáckych obcí. Priťahuje ho geografia, preto v roku 1862 odchádza na 5 rokov na Sibír, kde sa zúčastňuje vedeckých geografických expedícií. O svojich zisteniach publikuje vedecké práce. Vystupuje na tie časy s novou hypotézou, ktorej základom bola myšlienka o dávnom zaľadnení celej Európy. Roku 1867 odchádza do Petrohradu, kde nastupuje ako vedecký pracovník na univerzitu. O rok neskôr je zvolený za člena Ruskej geografickej spoločnosti. No medzitým Kropotkina už dlhodobo zaujímajú sociálne a spoločenské problémy. V duši je posadnutý hľadaním ideálnej spravodlivej spoločnosti a zaoberá sa myšlienkami, ktoré sú v ostrom protiklade k vtedajšiemu vládnucemu režimu. Kropotkin vedie dva životy. V normálnom občianskom živote je váženým vedcom, v druhom tajnom, organizuje a vedie diskusie, píše revolučné a buričské články a knihy. Po ďalšie dva roky Kropotkin tajne prednáša robotníkom a roľníkom svoje revolučné myšlienky. Je zrozumiteľný pre každého, zložité myšlienky vie vysvetľovať jasne a jednoducho.
Cestuje do Švajčiarska, kde navštevuje tzv. Jurskú federáciu, čo bola sieť nezávislých komunít, založených nasledovníkmi jeho krajana Bakunina. Tu Kropotkin predniesol významný prejav, nazvaný „Anarchistická myšlienka z hľadiska jeho praktického uskutočnenia“. V prejave predstavil ideu spontánnych celoeurópskych lokálnych povstaní, ktoré vytvoria novú spoločnosť, skladajúcu sa z oslobodených miest, podporovaných slobodnými federáciami roľníckych družstiev a komunít. Táto reč predstavovala zásadné prehlásenie cieľov a taktiky anarchistickej federácie. Po návrate do Ruska sa venuje propagande anarchizmu. Je zatknutý a uväznený v Petropavlovskej pevnosti, kde píše obsiahlu dvojzväzkovú štúdiu o dobe ľadovej. V roku 1867 uskutočnil úspešný a jeden z najznámejších a najoriginálnejších útekov v histórii väzenstva vôbec. Následne odchádza z Ruska preč na dlhých 40 rokov.
Behom života v exile sa z neho stáva jeden z najvýznamnejších aktivistov anarchistického hnutia. Vystupuje na schôdzach, zúčastňuje sa kongresu anarchistickej Internacionály a verejných akcií, píše propagačné publikácie a zakladá noviny. Pre svoje aktivity je vyhostený zo Švajčiarska. V roku 1880 sa Kropotkin so svojou ženou Sofiou (a jedinou dcérou) sťahujú do Francúzska, kde žijú u veľkého francúzskeho anarchistu a geografa Elisée Recluse, ktorému Peter pomáhal dokončiť jeho „Univerzálnu geografiu“ tvoriacu 19 zväzkov geografie Zeme. Dva roky na to je odsúdený k piatim rokom väzenia, ale v roku 1886 je pod tlakom verejnosti predčasne prepustený. Odchádza do Paríža, kde strávil určitý čas výskumom zeleninárskych záhrad v okolí, čo bola jeho nová oblasť záujmu, prebudená počas práce vo väzení. Tieto záhrady, fungujúce na základe organickej formy prirodzeného hospodárenia, sa neskôr stali dôležitým aspektom jeho ekologicko-anarchistickej vízie.
Kropotkin odchádza do Anglicka. V nasledujúcich rokoch vychádzajú jeho najznámejšie diela ako z oblasti vedy (predovšetkým geografie), tak z anarchistickej teórie. Od roku 1892 prispieva desať rokov do anglického periodika Nineteenth Century do rubriky Recent Science. Podieľal sa tiež ako prispievateľ do 11. vydania Encyklopedie Britannica z roku 1911. Kropotkinov príchod do Londýna v roku 1886 predstavuje úplne novú fázu jeho života, fázu vedca, teoretika a filozofa. V tejto dobe pracuje na tom, aby položil základy všeobecnej sociálnej filozofie. Svoje sociálne koncepcie chce rozšíriť aj na antropológiu, biológiu a ekonomiku.
Počas ciest po Británii a Francúzsku skúmal Kropotkin priemyslové a poľnohospodárske výrobné metódy. Detailné informácie o týchto metódach boli včlenené do jeho ekonomických úvah, vydaných ako kniha „Pole, továrne a dielne“ v roku 1899. Túto knihu môžeme považovať za jednu z prvých prác o sociálnej ekológii. Kropotkin navrhoval decentralizáciu priemyslu, presný opak vtedy presadzovanej myšlienky monopolizácie. Navrhoval siete malých dielní a firiem v spoločnom (družstevnom alebo komunálnom) obecnom vlastníctve navzájom spolupracujúce podľa aktuálnych potrieb. K správe pôdy a poľnohospodárskej produkcie odporúčal prijať organický (dnes by sme povedali ekologický) prístup prostredníctvom vedomého vytvárania ekologickejšieho vzťahu vidieka s mestom. Odmietal „americké“ extenzívne farmárske metódy, ktoré slúžia len k vykorisťovaniu a vyčerpávaniu pôdy v záujme krátkodobého zisku.
Kropotkin zároveň pracoval na knihe „Pospolitosť – vzájomná pomoc“, ktorá sa stala jeho najčítanejším a najznámejším dielom. Išlo v nej o alternatívne spracovanie evolúcie. Kniha bola primárne zameraná proti hrubému sociálnemu darwinizmu, ktorý chápal prirodzený výber v zmysle ustavičného, krutého a individualistického konfliktu. V protiklade k Darwinovej teórii považoval za hlavný princíp evolúcie spoluprácu druhov. Na tomto pekne vidno stret a protichodnosť dvoch princípov. Anglosaského, chápajúceho boj druhov ako hybnú silu evolúcie nielen prírody, ale aj ako základ sociálneho a ekonomického života a slovanského princípu spolupráce a vzájomnej pomoci, čiže bratstva a skutočnej solidarity. Kropotkin skúma početné príklady kooperácie, symbiózy a spoločenského života zvierat a tvrdí, že práve vzájomná pomoc a spolupráca umožňuje rozvoj inteligencie a je dôležitejším prostriedkom prežitia, než individualistický súboj o zdroje. Za túto jeho alternatívnu teóriu evolúcie je Kropotkin ako jeden z mála materialistických vedcov veľmi cenený aj antropozofmi.
Ďalšou významnou knihou napísanou jednoduchým jazykom, prístupnou širokým masám bolo „Dobývanie chleba“, vydanej v roku 1882, ktorú Emil Zola opísal ako „skutočnú báseň“. Kniha mala veľký úspech v Španielsku, kde silno ovplyvnila vývoj anarchizmu počas revolúcie v rokoch 1936-1939. V knihe boli časti o potrebe príťažlivej a rôznorodej práce (oproti monotónnej práce za pásom), dôraz na poskytovanie tovarov a služieb ľuďom podľa ich potrieb. Časti o poľnohospodárstve zdôrazňujú potrebu komunitného experimentovania s novými formami ekologického hospodárenia. Široké spektrum organických a komunitných podnikov, vytvorených roľníkmi počas španielskej revolúcie, môžeme priamo pripísať práve tejto skutočne veľkej klasike sociálno-anarchistickej literatúry.
V ďalšej knihe „Veľká francúzska revolúcia“ sa Kropotkin zaoberá Parížskou komúnou. Na jej príklade rozvíjal ďalej svoje predstavy, že anarchistická revolúcia by nevyhnutne bola komunitná. Parížska komúna podľa Kropotkina predznamenala nevyhnutnosť komunitnej revolúcie, ale tiež slúžila k zdôrazneniu nevyhnutnosti a možnosti existencie skutočne mestského, ale pritom jasne anarchistického prostredia. Komúny budúcnosti by sa skladali z veľkých a rozsiahlych, autonómnych a sebestačných „agro-industriálných komún“. Tieto komúny, ako dúfal Kropotkin, by nezostali vzájomne oddelené a v izolácii, ale spájali by sa a vytvárali „malé federácie“. Paralelne k tomuto procesu by sa rozvinuli „pracovné a záujmové asociácie“, aby spravovali medzikomunitné služby a činnosti. Práve v tomto dôležitom bode myšlienky o asociáciách vidno tiež pekný súzvuk Kropotkinovej vízie s návrhmi Steinera v rámci konceptu TSO.
V roku 1896 vydáva knižku „Štát a jeho historická rola“. Je v nej opísaný vznik a vývoj štátu ako historického fenoménu v Európe. Koloniálna história je vykreslená ako neustála bitka medzi silami slobodnej komunity a nezávislého regiónu proti násilníckej povahe štátu, či už feudálneho, alebo buržoázneho. Kropotkin nás uisťuje, že pokiaľ slobodná komunita neporazí sily kapitálu a štátu, stále bude prebiehať konflikt. Z toho vidno, že Kropotkin je striktne proti štátu a centralizácii, avšak jeho videnie sa môže javiť dosť zjednodušujúco. Z náuky o duchoch času vieme, že každá epocha, každý úsek času má svoj význam v zmysle vývoja vedomia človeka a každé spoločenské zriadenie, náboženstvo, ideológia a kultúra len zobrazuje rôzne archetypy v kolektívnom vedomí ľudstva. Ak vládne napríklad duch času Orifiel (Saturn)*, tak všade vo svete sú tendencie vytvárať silné centralizované štáty a absolutistické silne hierarchické režimy. Vládne konzervativizmus, strohosť, askéza, prísnosť. V ľuďoch žijúcich v tej dobe sa vytvárajú nové cnosti a schopnosti napr. trpezlivosť, striedmosť, presnosť. Existujú komunity len asketických a samotárskych mníšskych rádov. V takejto dobe vôbec nie je atmosféra a ani sila vytvárať slobodné samosprávne liberálne komunity. Aj tradičné kmene sa spájajú do väčších celkov a prijímajú prísne pravidlá a jednotné vedenie.
Kropotkin v tejto knihe často spomína obdobie medzi rokmi 800 až 1200 n.l. ako pozitívny príklad vzniku a vývoja slobodných komunít vo forme slobodných miest, spolkov, cechov, gild a nebývalého rozvoja remesiel vzdelanosti a absolútne bezprecedentnej výstavby stredovekých miest a katedrál. A niekoľkokrát zdôrazňuje, aký neuveriteľný bol vtedy duch doby. Áno, z náuky o duchoch času zase vieme, že vtedy vládol duch času Rafael (Merkúr), prinášajúci nebývalú prosperitu, obchod, remeslá. Príčinou rozmachu nebol slobodný život komunít, vzniknutých samých od seba, ale taký rozvoj bol možný práve vďaka vládnucemu duchu času a vytvoreniu duchovnej atmosféry prosperity. Opačná príčinnosť.
V roku 1897 Kropotkin prišiel do Kanady, kde okrem iného navštívil aj experimentálne farmy menonitských komunít (potomkovia holandských anababtistov). Ocenil, ako tieto komunity prosperujú pomocou vzájomnej práce na ekologicky šetrných formách malých rozmerov. Zároveň sa ostro kriticky postavil k náboženským fundamentalistickým praktikám a zjavne hierarchickému spôsobu rozhodovania v týchto komunitách. Podľa neho podobné náboženské komunity, ponechávajú len malý priestor individuálnemu sebavyjadreniu. Tým sa nevedomky dotkol tretieho piliera TSO, kultúrnej sféry, pre ktorú je charakteristická sloboda. Áno, v tom mal pravdu, že akákoľvek fundamentalistická viazanosť komunity na jedno náboženstvo je proti princípu individuálnej slobody. Ale Kropotkin, ako veľa iných materialistických vedcov, nerozlišoval medzi náboženstvom, ktoré môže zväzovať prejavy skutočnej slobody a duchovnom, ktoré slobodu vytvára.
Vo februári 1917 bol zvrhnutý cár. Kropotkin sa vracia do Ruska. Jemu, starému odporcovi štátu a vlády, je ponúknuté miesto ministra školstva v Kerenského dočasnej vláde, čo odmieta. Stále je proti forme štátu, ale v rámci Ruska rozmýšľa aj o koncepte premeny Ruska na federáciu malých štátov. Pád Dočasnej vlády a nástup boľševikov k moci zmenilo situáciu v Rusku. Kropotkin považoval marxisticko-komunistickú myšlienku revolučnej diktatúry za najhoršiu zo všetkých možných sociálne revolučných možností. Anarchisti už dlho pred prevratom predpovedali, že pokiaľ niekedy vznikne štátny socializmus, bude to jeden z najdeštruktívnejších a najhroznejších totalitných režimov všetkých dôb. História ukázala, že mali pravdu.
Na jar roku 1918 sa Kropotkin zapojil do činnosti skupiny známej ako Federalistická liga. Táto liga sa stavala proti centralizovanému ekonomickému, politickému a kultúrnemu životu Ruska pod vládou boľševikov. V reči nazvanej „Federácia ako prostriedok jednoty“ zdôraznil Kropotkin potrebu Ruska vzdať sa svojej imperialistickej moci nad mnohopočetnými národmi a podporiť rozvoj regionálnej autonómie a miestnej samosprávy. Stretáva sa s Leninom a snaží sa mu ponúknuť svoje myšlienky. Je vysmiaty a všetky aktivity anarchistov na území Ruska sú zakázané. Anarchisti sú zatýkaní a posielaní do táborov. Kropotkin aj s manželkou je vysťahovaný z Moskvy do malej dedinky Dimitrov. Kropotkinovci zostali odkázaní len na jednu kravu a to, čo dopestovali v záhrade. Kropotkin sa aj vo vyhnanstve aktívne zapojil do dedinského života. Založil múzeum a slobodné poľnohospodárske a spotrebné družstvo budované na dobrovoľnosti a vzájomnej pomoci. Družstvo bola následne zakázané. Vo svojich listoch sa ešte snaží varovať robotníkov v Európe pred boľševickou diktatúrou. Kropotkin umiera v Dimitrove 8. februára 1921. Jeho pohreb sa stáva s Leninovým povolením posledným hromadným zhromaždením anarchistov v Rusku. Pohrebný sprievod, skladajúci sa zo 100 000 ľudí, prešiel deväť kilometrov dlhú cestu od Paláca práce až k Novodevičovskému kláštoru, kde bol Kropotkin pochovaný.
Na Kropotkinovi považujem za veľmi prínosnú hlavne jeho myšlienku samosprávnych komunít, čomu sa venoval naozaj do hĺbky. Rozmýšľal o ich optimálnej veľkosti, usporiadaní vzťahov vo vnútri komunít, ako aj vzťahov medzi nimi. Komunitu, čiže samosprávnu obec považoval za najdôležitejšiu správnu jednotku spoločnosti. Práva ľudí v obci by boli nadradené skupinovým právam. Anglický marxista Hyndman napríklad považoval za komické, keď Kropotkin v jednej politickej diskusii úprimne a neochvejne trval na svojom, aby prianie malej roľníckej komunity stálo nad akýmkoľvek iným právom vrátane rozhodnutia štátu. Napríklad pri rozhodovaní, či cez jej dedinu má viesť železnica alebo veľká cesta. Tu vidím zas podobnosť s konceptom olomouckej iniciatívy (www.tso.cz), kde právo veta člena obce má tiež najväčšiu právnu silu.
Kropotkin uprednostňoval pred vznikom jednotlivej izolovanej komunity skôr sieť vzájomne prepojených komunít-federácií. Každý jednotlivec by mal mať možnosť, presťahovať sa do takej komunity, ktorá mu plne vyhovuje. A tieto malé komunity by sa spájali do federácií, pričom by si zachovali svoju osobitosť. V Damanhure to majú riešené podobne. Celá komunita má charakter federácie, je sieťou malých samostatných a nezávislých komunít, kde sa združujú ľudia na základe slobodne zvoleného záujmu a vzájomnej sympatie. Každá táto malá komunita (nukleo) tvoriaca 20-40 ľudí má svoju samosprávu vybudovanú na princípe úplnej rovnosti a spolurozhodovania. V ekonomickej oblasti sa ľudia v rámci jedného nuklea spájajú do jedného alebo viacerých družstiev za účelom spoločného hospodárenia.
Jeho myšlienky a sociálne vízie konštruktívneho anarchizmu sa stali veľkou inšpiráciou pre občiansky aktivizmus na celom svete a ovplyvnili vytvorenie dnes tak moderných konceptov, ako sú priama alebo participatívna demokracia, ekologické hnutie, hnutia za trvalo udržateľný život a pod. Ak porovnáme model TSO s konceptom „konštruktívneho anarchizmu“ nájdeme tam veľa spoločných bodov, pričom z určitého pohľadu môžeme TSO vidieť ako pokračovanie toho najlepšieho z anarchistických ideálov, uchopené dušou vedomou. Kropotkin podvedome zachytil určité duchovné impulzy a skúsil svojimi nedokonalými možnosťami a prostriedkami 19. storočia realizovať ideál bratstva.
Kropotkin rodom aristokrat krvi, dobrodruh, vedec, anarchista, revolucionár, filozof, skončil ako aristokrat ducha vo vyhnanstve s jednou kravou obrábajúc svoju záhradu. Aká pekná symbolika a slovanský osud. Skončil v náruči matky Zeme, čo nás spolu s jeho myšlienkami komunitného života paradoxným oblúkom privádza späť k idei rodových osád, ktorá sa 80 rokov po Kropotkinovi objavila v Rusku, ako slovanský impulz k novému usporiadaniu sociálneho života.
Nestor Machno
Druhou dôležitou postavou ruského anarchizmu, ktorý sa pokúsil myšlienky Kropotkina zrealizovať v praxi bol jeho žiak, čistý praktik a úplný opak všetkých akademických „kaviarenských“ revolucionárov, veliteľ partizánskej Revolučnej oslobodzovacej armády Ukrajiny (ROAU) „baťko“ Nestor Ivanovič Machno (1888-1934). Nestor Machno sa narodil v chudobnej rodine v obci Guliajnoje na Ukrajine. Pracoval v zlievarni ako robotník. Tam sa zoznámil s revolučnými anarchistickými myšlienkami a v roku 1906 vstúpil do anarchistickej organizácie. Tri krát bol uväznený a odsúdený na doživotie.
V roku 1917 po Februárovej revolúcii bol prepustený z väzenia. Po návrate začal na juhovýchode Ukrajiny organizovať roľnícke únie, ktorým sa podarilo, či už mierumilovne alebo s použitím zbraní, vyvlastniť veľké množstvá súkromnej pôdy šľachty a cirkvi. Vďaka tomu narastala Machnova popularita. V marci 1918 podpísala nová boľševická vláda v Rusku Brest-litovský mier, ktorým sa skončila účasť Ruska v prvej svetovej vojne. K sovietskemu Rusku boli taktiež pripojené veľké územia, vrátane Ukrajiny. Potom vypukli v Dnepropetrovskej oblasti protiboľševické nepokoje, ktoré boli organizované zväčša anarchistami. Machno vstúpil do jednej z mnohých anarchistických skupín v tejto oblasti a rýchlo sa stal jej veliteľom. Vďaka jeho osobnosti a charizme sa všetky ukrajinské anarchistické partizánske skupiny v oblasti začali nazývať Machnovci. Tieto skupiny sa spojili a vytvorili Revolučnú oslobodzovaciu armádu Ukrajiny (ROAU). Armáda viedla úspešné boje s ukrajinskými nacionalistami a bielogvardejcami. Tieto víťazstvá dosiahla ROAU proti omnoho väčším armádam, a tak začala narastať Machnova reputácia ako špičkového vojenského stratéga. Ľudia mu začali hovoriť baťko (ukr. otec).
V tomto období si Machnovci vytvorili konkrétny politický program, ktorý pozostával z piatich bodov: zákaz všetkých politických strán, zákaz akejkoľvek diktatúry a útlaku, zrušenie štátu, odmietnutie socializmu a aktívne rozhodovanie pracujúcich na výrobe. V novembri 1918 ROAU vytvorila Slobodné územie. Slobodné územie známe tiež pod názvami „machnovščina“ alebo anarchistická Ukrajina, bolo prvým a doposiaľ jediným úspešným pokusom v modernej dobe vo Východnej Európe o vytvorenie bezštátnej anarchistickej spoločnosti. Rozprestieralo sa na území Záporožskej, Dnepropetrovskej a Doneckej oblasti, veľkosťou porovnateľnom s územím Slovenska. Machnovým cieľom bolo vytvoriť na juhu Ukrajiny anarchistickú spoločnosť, ktorá by mohla slúžiť ako príklad celému Rusku. Machno čiastočne pokračoval v tradícii kozáckych občín a kozáckeho federalizmu, t.j. slobodného spájania a spolupráce jednotlivých nezávislých občín, ktorá v tomto kraji bola veľmi živá a silná. Je zaujímavé, že práve príklad kozáckych slobodných občín mal veľký vplyv aj na Kropotkina (a myšlienky anarchizmu celkovo) pri jeho formulovaní optimálneho modelu samosprávnej komunity.
Machno bol muž činu, aj keď zaneprázdnený vojenskými operáciami, snažil sa uskutočniť svoje anarchistické teórie v praxi. Jeho prvým činom po obsadení mesta a po otvorení brán väzení, bolo vylepenie oznámení informujúcich obyvateľ o tom, že teraz sú slobodní a môžu si organizovať svoje životy podľa vlastných úvah. Jeho povstalecká armáda im nebude nič diktovať ani nariaďovať. Následne bola vyhlásená sloboda prejavu, tlače a zhromažďovania.
V jednej z deklarácií, vydanej Machnom v roku 1919, sa píše: „Záleží na samotných robotníkoch a roľníkoch, aby si sami zorganizovali a dosiahli vzájomného porozumenia vo všetkých oblastiach života, akýmkoľvek spôsobom uznajú za vhodné.“ S jeho aktívnou podporou boli v Jekaterinoslavskej oblasti organizované anarchistické komúny, každá pozostávajúca z asi 12 usadlostí, po asi sto až tristo obyvateľov v jednej komúne. Sám Machno, keď mu to čas dovolil, pracoval ako roľník v jednej z guljajpolských komún. Každej komúne bolo poskytnutej toľko pôdy, koľko boli jej členovia schopní obrobiť bez dodatočnej námezdnej práce. Pôda a rovnako tak aj nástroje a hospodárske zvieratá boli prideľované na základe rozhodnutí regionálnych kongresov roľníkov, robotníkov a povstalcov, čo boli zhromaždenia (podobné staroruským občinovým zhromaždeniam) všetkých občanov komún daného regiónu. Rozhodovanie v každej jednotlivej komúne fungovalo na základe všeobecného zhromaždenia jej členov. Bol to príklad priamej demokracie v praxi. Vlastníctvo pôdy v rámci jednej komúny bolo spoločné, kuchyne a jedálne boli rovnako komunálne. Ale nikto nebránil tým členom, ktorí si varili, aby jedli oddelene. Taktiež nikto nenútil a nebránil nikomu, aby vstupoval do takejto komúny. Kto chcel, mohol hospodáriť aj samostatne.
Členmi komunít neboli len ľudia hlásiaci sa priamo k anarchizmu, ale väčšinou bežní roľníci, ktorí si uvedomili výhodnosť takto prevádzkovaných spoločenstiev. Slabinou Machnovej vízie bolo, že nemal vytvorenú predstavu, ako by fungovalo na takýchto princípoch mesto. Tiež sa nezaoberal tým, aký peňažný systém zaviesť a či vôbec nejaký, takže na jeho území platili všetky peniaze. Každý mohol obchodovať za akú menu chcel, prípadne mohol vymieňať tovar za tovar alebo služby. Machno, ktorý rozhodne nebol žiadny vzdelanec, ale len „obyčajný“ dedinský človek, mal na uskutočnenie svojich vízií vymedzenú len veľmi krátku dobu. Preto je ťažké hovoriť, ako by sa tento sociálny experiment ďalej vyvíjal. No vo všeobecnosti mal podporu ľudí a v spoločnosti vládol pocit slobody.
Na Slobodnom území bol aj pokus o vytvorenie kultúrneho článku. Existovala tu kultúrno-vzdelávacia komisia, do ktorej patrili aj známi anarchisti Volin, Aršinov a Baron. Vydávali anarchistické časopisy a letáky a organizovali pre bojové jednotky prednášky o anarchizme. Okrem toho komisia založila divadlo a plánovala otvoriť anarchistické školy, kde by sa vyučovalo v slobodnom duchu bez viazania sa na nejakú ideológiu alebo štátnu doktrínu.
Machno bol hlavne bojovník. Viac ako rozvíjaniu anarchistických komunít sa venoval boju. Všetky svedectvá sa zhodujú na skutočnosti, že Machno bol výnimočne schopný a statočný vojenský veliteľ. Jeho úspechy na poli organizovania ozbrojených síl a vedenia dlhého a úspešného boja, ak si odmyslíme niektoré úspechy španielskych anarchistov 30. rokoch, sú unikátne v celých dejinách anarchizmu*. Pri všetkých ťaženiach Machnovej armády viala v čele veľká čierna vlajka, ozdobená nápismi „Sloboda alebo smrť“. Veľkým rysom Machnovej osobnosti bolo, že na rozdiel od nacionalistov, kozákov, bielogvardejcov, aj červenej armády bol asi jediným vtedajším vojenským veliteľom vo východnej Európe, ktorý zakazoval a potieral akékoľvek antisemitské tendencie medzi svojimi stúpencami. Machno osobne odsudzoval akýkoľvek druh diskriminácie a tresty za antisemitské činy boli rýchle a tvrdé. K machnovskému hnutiu sa preto pridal značný počet Židov. Niektorí z nich, ako Volin a Baron, pracovali v kultúrno-vzdelávacej komisii, ale väčšina bojovala v radách povstaleckej armády alebo v pravidelných partizánskych jednotkách, bok po boku s roľníkmi a robotníkmi ukrajinského a ruského pôvodu.
Machno odmietajúci akýkoľvek typ vlády, nieto ešte diktatúru proletariátu, predstavoval pre boľševikov nevítanú prekážku a hrozbu. V júli 1918 prešlo 40 tis. vojakov Červenej armády na Kryme do ROAU. Boľševici spustili po tomto protimachnovskú propagačnú vojnu, v ktorej ho obvinili z popráv svojich politických oponentov a z vytvorenia tajných služieb, ktoré mali rozvrátiť Sovietske Rusko. Historici obidve obvinenia vyvrátili ako lži. Machno obvinil boľševikov z vytvorenia ešte krutejšej diktatúry, ako bola tá cárska. Machno dlho vzdoroval červenej armáde, ale presila bola obrovská. Boľševici pod priamym vedením Trockého napadli v polovici roku 1921 Slobodné územie, a po niekoľkých mesiacoch bojov ho porazili a pripojili k Rusku. Väčšina anarchistov aj s rodinami bola zavraždená, malá časť ušla. Machnovi sa podarilo ujsť do Paríža, kde udržiaval styky s ruskými a ukrajinskými anarchistami, žijúcimi taktiež v emigrácii. V roku 1926 spoločne s Aršinovom a ďalšími anarchistami vydal "Organizačnú platformu svetového zväzu anarchistov". Platforma, jeden z najvýznamnejších anarchistických programových dokumentov, reflektovala porážku anarchizmu na Ukrajine a Rusku. Obhajovala a navrhovala medzinárodné organizovanie anarchistického hnutia na princípoch federalizmu, priamej akcie a kolektívnej zodpovednosti. Program vyvolal rozsiahle diskusie. Machno žil v Paríži vo veľkej biede, pracoval ako robotník, no popri tom stihol ešte navštevovať samovzdelávacie spolky a večerné školy, lebo celý život túžil po vzdelaní, ktorého sa mu ako dedinskému chlapcovi nedostalo. V ťažkých podmienkach emigrácie stihol Machno napísať tri knihy o anarchistickej revolúcii na Ukrajine. Zomrel začiatkom júla 1934 na tuberkulózu.
Ako osoba bol Machno veľmi zaujímavý. Napriek pomerne mladému veku (30 rokov), malej výške 160 cm, šťúplej postave a detsky vyzerajúcej tvári, mal nezvyčajnú charizmu a povahu skladajúcu sa z kombinácie odzbrojujúcej dobroty a železnej vôle. Jeho anarchistické presvedčenie a zápal boli tým príkladom idealizmu, prameniaceho z tajomných hlbín ruskej duše, reagujúceho sebe primeraným spôsobom na duchovné impulzy, nabádajúce ku konaniu smerujúcemu k vybudovaniu bratskej spoločnosti. Ruský anarchizmus bol predčasným pokusom v rámci vládnuceho ducha času, vybudovať v slovanskom prostredí spravodlivú a slobodnú spoločnosť. Machno ako novodobý Iľja Muromec, bol skutočným ruským bohatierom, slnečným hrdinom, hľadajúcim pre svoj ľud slobodu a spravodlivosť.