Pavel alexandrovič Florenskij
Pavel Alexandrovič Florenskij, bol ruský teológ, filozof, matematik a elektroinžinier, niekedy porovnávaný s Leonardom da Vincim. Pavel Alexandrovič Florenskij sa narodil 21. januára 1882 v rodine železničiara - inžiniera v meste Jevlach, ktoré sa v súčasnosti nachádza v západnom Azerbajdžane. Jeho otec pochádzal z rodiny ruského ortodoxného kňaza a jeho matka pochádzala z arménskej šľachty. Po ukončení gymnázia v Tbilisi nastupuje na fakultu matematiky na Moskovskej štátnej univerzite, súčasne sa venuje štúdiu filozofie. Po úspešnom ukončení štúdií v roku 1904, Florenskij odmieta ponúknuté učiteľské miesto na univerzite. Namiesto toho sa rozhodol nastúpiť na štúdium teológie. Spolu s ďalšími študentmi založil spoločnosť zameranú na revolučnú prestavbu ruskej spoločnosti v súlade s ideami a myšlienkami Vladimíra Solovjova. Kvôli členstvu v tejto spoločnosti bol v roku 1906 uväznený. Neskôr sa už v radikálnych kresťanských hnutiach neangažoval . Počas štúdia teológie jeho záujmy zahrňovali filozofiu, náboženstvo, umenie, folklór. Stal sa prominentným členom ruského symbolistického hnutia, spriatelil sa s Andrejom Belajom, publikoval svoje práce v magazíne Nová cesta a Váhy .
Po ukončení štúdia teológie vyučoval filozofiu a žil a býval v Trojitsko–pečorskej lavre do roku 1919. V roku 1911 bol vysvätený na kňaza. V roku 1914 napísal svoju dizertačnú prácu O duchovnej pravde. Publikoval svoje príspevky z oblastí filozofie, teológie, teórie umenia , matematiky, elektrodynamiky. Medzi rokmi 1911 a 1917 bol hlavným editorom jedného z najváženejších teologických periodík ortodoxnej cirkvi toho času Bohoslovecký vestník. Bol tiež duchovným učiteľom jedného z najkontroverznejších spisovateľov predrevolučnej epochy Vasilija Rozanova, ktorého sa snažil zmieriť s pravoslávnou cirkvou. Po uzavretí kláštorov v ktorých pôsobil ako kňaz, bol presunutý do Moskvy kvôli práci na elektrifikácií Ruska - plán GOERLO - na odporúčanie Trockého, ktorý veril v Florenského schopnosť pomôcť vláde pri elektrifikácií Ruska. Podľa dobových prameňov bol na Florenského v jeho kňazskom rúchu, pracujúceho bok po boku s činiteľmi vlády, udivujúci pohľad.
V roku 1924 publikoval veľkú monografiu o dielektrikách a tiež dielo „Stĺp a opora pravdy“. Kniha bola publikovaná až v roku 1924, pretože váhal s jej uverejnením, hoci väčšiu časť mal hotovú už okolo roku 1908. Ide o jedno z nejznamenitejších náboženských diel ako po stránke teologickej či filozofickej tak aj v zmysle osobného svedectva. Grandiózne eseje majú syntetický charakter a zahrňujú matematiku, teóriu umenia, filozofiu, teológiu. Kniha je sériou dvanástich listov svojmu „bratovi“, prípadne „priateľovi“. Ústrednou témou Florenského práce je skúmanie rôznych významov kresťanskej lásky, ktorú vidí ako kombináciu Philie (priateľstvo) a Agape (univerzálna láska).
Patrí medzi mysliteľov, pre ktorých je dôležitá idea Božskej Sofie, ktorú pokladal za dar ruských mysliteľov svetu. Podľa neho je Sofia hranicou medzi dvoma svetmi. Ide o hranicu medzi aktívnymi božími energiami a pasívnym stvoreným svetom, „ona je natoľko Bohom, nakoľko nie je Boh, a natoľko stvorením, nakoľko nie je stvorením” pokus vysloviť nevysloviteľné. Snaží sa ju interpretovať a prezentovať v trojičnom kľúči. Z pohľadu princípu Otca je Sofia ideálnou podstatou, základom stvorenia alebo sila jeho bytia, z pohľadu princípu Syna (Krista) je Sofia pravdou stvorenia, jeho zmysel, pravda a spravodlivosť, z pohľadu Ducha Svätého je Sofia spiritualitou stvorenia, jeho svätosťou, čistotou a nevinnosťou, jedným slovom jeho krásou. Trojica sa tak zjavuje skrze Sofiu, ktorá je trojjedinou ideou každého stvorenia v základe, pravde a kráse. Sofia nemá svoju nezávislú existenciu, ale sa triešti v mnohosti ideí. Je reálnym prvkom stvorenia a princípom jednoty.
Florenskij publikoval práce aj o starom ruskom umení. V roku 1922 vychádza jeho znamenitá kniha s jednoduchým názvom: „Ikonostas“, v ktorej sa okrem historicko-kultúrnej stránky ikon, zaoberá ich podstatou v zmysle imaginatívneho zobrazovania duchovných skutočností.
V druhej polovici 20. rokov pracoval hlavne na fyzike a elektrodynamike, publikoval svoju hlavnú vedeckú prácu „Imaginárne čísla v geometrii“ pojednávajúcu o geometrickej interpretácii teórie relativity. Florenskij bol veľký matematik, ktorého práce sú stále hlavne pre západnú verejnosť pomerne neznáme. Vo svojich teoretických matematických výskumoch sa približoval stále viac k prahu Tajomstva. Pochopil, že matematika je skutočnosťou vzťahov, a preto môže existovať jedine v opravdivej vzťahovej realite toho, čo skutočne existuje práve preto, že žije. Florenskij pochopil, že matematické vzťahy naozaj môžu byť i nebyť jednoducho ilúziou a intelektuálnou projekciou práve preto, že základom celého života a všetkého, čo jestvuje sú slobodné vzťahy troch božských osôb. V podstate pochopil, že Boh pracuje prostredníctvom posvätnej geometrie, čím akoby ideovo nadviazal na Pythagorasa a Platóna. Florenského zaujala idea vzťahu medzi mnohosťou a jednotou. Od Platóna sa inšpiroval k rozpracovaniu doktríny o ideách, ktoré však chápe ako objektívnu duchovnú realitu. Idea tvorí najintímnejšiu prirodzenosť všetkých vecí, čo existujú, je metafyzickou štruktúrou. Položil základy akejsi vyššej duchom inšpirovanej matematiky, na ktorú neskôr v Rusku nadviazali ďalší myslitelia a matematici a čoho výsledkom bol v Rusku vznik iného druhu originálneho prístupu k vedeckému poznávaniu ( napr.aj teória torzných polí a jednotného pola), na rozdiel od západnej empirickej pozitivistickej vedy, spájajúceho aj intuitívne poznávanie. Florenskij dospel k teologickému tajomstvu skrze matematiku, tak ako aj druhý veľký vedec 20. storočia, Sergej Bulgakov.
V roku 1928 odchádza do exilu do mesta Nižný Novgorod. Po intervencii manželky Maxima Gorkého Jekateriny, mu bol povolený návrat do Moskvy. V roku 1933 bol zatknutý a odsúdený na 10 rokov pracovného tábora za jeho monografiu o teórii relativity. Zo začiatku bol v tábore pracujúcom na BAM, od roku 1934 v Solovkách (bývalý kláštorný komplex na Sloloveckých ostrovoch v Bielom mori), kde riadil výskum produkcie jódu a agaru z rias v okolí ostrova. V roku 1937 bol prevezený do Leningradu, kde bol odsúdený na trest smrti, okrem iného hlavne za to, že bol jedným z organizátorov záchrany relikvií svätého Sergeja Radonežského, ktorých zničenie bolo nariadené vládou. Podľa legendy bol odsúdený kvôli tomu, že nechcel prezradiť miesto kde boli ukryté ostatky svätého Sergeja Radonežského (malo ísť o jeho hlavu), ktoré chceli komunisti zničiť. Hlava svätého Sergeja Radonežského bola skutočne zachránená. Ostatky boli do Trojicko-pečorskej lavry navrátené arcibiskupom Sergejom. Podľa oficiálnych informácií, Florenskij zomrel 8. decembra 1943 niekde na Sibíri, ale štúdium archívov NKVD odhalilo, že tento dátum je falošný. Florenskij bol okamžite po odsúdení zastrelený, v decembri 1937. Pravdepodobne bol popravený neďaleko Leningradu, v blízkosti Toksova (20 kilometrov severovýchodne od Leningradu) a bol pochovaný v tajnom masovom hrobe spolu z ďalšími obeťami NKVD.
Podľa Florenského sa u človeka už v detstve rodia základné otázky, na ktoré nájde odpovede v dospelosti. U neho to bol pocit tajomstva, ktorý sa ho zmocňoval pri pohľade na more. Pre Florenského more bolo symbolom božej nesmiernosti a žitou, metafyzickou realitou. Ako malý chlapec mal mystický zážitok, pri ktorom vnímal akoby točiaci sa žiarivý brúsič nožov, tajomný mechanizmus, ktorý neskôr interpretoval ako duch zeme, hlbokú priepasť reality, inými slovami povedané, ako hlboké tajomstvo prírody, ktoré napriek ľudskej snahe o jeho ovládnutie sa naďalej týči hrozivo slobodne. Malý Pavel cítil ako jeho bytosťou preniká tento herakleitovský „oheň prírody”. Staré učenie hovorí, že človek je malý svet, mikrokozmos, zatiaľ čo svet je makrokozmos. Človek je vo svete, lebo má tú istú štruktúru ako svet, ale aj svet je v človeku, lebo má tu istú štruktúru ako človek. Z tohoto vyvodzuje Florenskij ideu, že keď sa človek dopúšťa násilia na prostredí, dopúšťa sa násilia aj na sebe samom. A keď sa obetuje pre svet, obetuje sa tak aj pre seba.
Zo zdrojov pravoslávnej cirkvi upravil a doplnil David Sulík
December 2007