FenomÉn Baťa

Článok vyšiel v aprílovom (2014) vydaní časopisu Zem a Vek. https://www.zemavek.sk/journals/view/aprl-2014

Za veľmi inšpirujúci a dôležitý z pohľadu súvislostí s konceptom sociálnej trojčlennosti je určite neobyčajný život a dielo Tomáša Baťu. Nebol to len úspešný až geniálny podnikateľský čin, ale hlavne silný sociálny impulz, ktorý vytvoril v srdci Európy príklad fungovania iného druhu moderného podnikania približujúceho sa duchu bratstva.

       Myšlienky Rudolfa Steinera o Trojčlennosti sociálneho organizmu (ďalej len „TSO“) sa Tomáš Baťa pokúsil, tak ako najlepšie vedel, zhmotniť do reality originálnym a na tie časy primeraným spôsobom. Pritom treba podotknúť, že ku konceptu TSO sa Tomáš ako aj Ján Baťa priblížili skôr intuitívnym spôsobom, na základe zdravého sedliackeho uvažovania. Nie je známe, či obaja Baťovci priamo čítali Steinerove knihy, no vie sa, že v ich najužšom okruhu spolupracovníkov boli určite ľudia, aktívne študujúci rôzne duchovné a filozofické myšlienky. Podnet k činnosti vyvieral hlavne z nich samotných, z ich veľkého ducha a  priamej inšpirácie duchom Strednej Európy.

         Hlavným tvorcom hospodárskeho zázraku bol zakladateľ obuvníckej dynastie Tomáš Baťa. Tomáš Baťa sa narodil v roku 1876. Začínal ako obyčajný dedinský obuvník. Neskôr začal šiť papuče, ktoré predával po okolitých jarmokoch, ako mnohí vtedajší obuvníci. Na začiatku prešiel mnohými ťažkosťami dokonca aj krachom. Svojou remeselnou zručnosťou, húževnatosťou a hľadaním cesty zvyšovania výroby prekonal problémy, vyrovnal dlhy a rozbehol svoju firmu. Pre získanie skúseností odcestoval do USA, kde pracoval ako robotník. Podrobne si všímal organizáciu práce a stroje, ktoré používal Ford, hlavne však pásovú výrobu, ktorá bola novinkou. Po návrate domov do Zlína si dal v Nemecku zhotoviť podobné stroje a s ich pomocou zaviedol pásovú výrobu obuvi. Uplatnil aj získané organizačné poznatky a postavil tak základ pre ďalší rýchly rozvoj výroby vo svojom podniku. Počas I. svetovej vojny sa vďaka vojenským zákazkám jeho podnik značne rozšíril. Po vojne nastala odbytová kríza a firma stála pred závažnou otázkou: zastaviť výrobu a prepustiť všetkých zamestnancov, alebo prispôsobiť výrobné náklady novým pomerom. Tomáš Baťa sa dohodol so zamestnancami, že budú robiť za polovičnú mzdu. Keď znížil aj ostatné náklady a výdavky, podarilo sa mu znížiť cenu topánok takmer o polovicu. Pritom im sľúbil, že ak sa rozbehnú, znova im mzdy zvýši.

         Podnikatelia, národohospodári, finančníci krútili nad týmto experimentom hlavou. Baťa však vedel a chcel so svojimi zamestnancami spolupracovať, na rozdiel od vtedajších podnikateľov, ktorí stavali medzi seba a zamestnancov neprekonateľný múr. Dokázal nielen prežiť a rozvíjať podnik, ale postupne zvýšil aj mzdy svojim zamestnancom. V roku 1923 vyhral voľby v Zlíne a stal sa jeho starostom. V rokoch 1926–1928 vzrástol export obuvi a firma Baťa ovládala viac ako polovicu československého vývozu. Čistý obrat firmy činil 1,9 miliardy Kčs. Koncom roku 1928 tvorila továreň komplex 30-tich budov. Koncern sa rozrastal a Baťa začal podnikať v ďalších sférach hospodárstva (gumárenský, chemický, textilný, drevársky priemysel). Taktiež nastal neuveriteľný rozvoj mesta Zlín. Postavilo sa tu veľa významných stavieb napr. veľké kino, v tej dobe najväčšie v strednej Európe, hotel, domovy pre ženy a mužov, dom umenia, filmové štúdio. Charakteristická pre Zlín a neskôr aj pre ďalšie „Baťové“ mestá Svit a Partizánske bola výstavba typických tehlových rodinných domov pre zamestnancov. Významným projektom bol aj Baťov kanál – rozšírenie a predĺženie vodnej cesty až do Otrokovíc s čiastočným využitím aj rieky Moravy. Ďalšia významná stavba Baťov mrakodrap v Zlíne (1938), niesol prívlastok "najvyššia betónová stavba Európy". Mrakodrap bol správnym a administratívnym centrom podnikov Baťa.        

        Roku 1931 sa rodinný podnik zmenil na akciovú spoločnosť so základným kapitálom 135 mil. korún a začali vznikať dcérske spoločnosti po celom svete. V roku 1932 Tomáš Baťa tragicky zahynul pri leteckom nešťastí. Celú firmu prevzal jeho nevlastný brat Ján Antonín Baťa, ktorý pokračoval s nezmenšenou aktivitou v rozvoji firmy. Za Baťovým úspechom bolo niekoľko faktorov. Prvý bol systém riadenia. Ten spočíval na týchto princípoch:  

• osobná zodpovednosť za vykonanú prácu,
• pocit hrdosti a príslušnosti k podniku,
• samospráva a účasť pracovníkov na zisku podniku,
• pozornosť k mladej generácii a permanentné vzdelávanie,
• nákup základných surovín priamo od výrobcu a nakupovalo sa vtedy, keď to bolo cenovo najvýhodnejšie,
• predaj obuvi sa realizoval vo vlastných predajniach, teda bez sprostredkovateľov (obchodníkov), aby zbytočne nenavyšovali cenu pre zákazníka,
• na vedúce posty sa neprijímali ľudia zvonku, ale len vlastní „odchovanci“ – napr. po absolvovaní 3-ročnej praxe mohli úspešní uchádzači postúpiť na funkcie účtovník, majster, vedúci dielne, nákupca a pod.

         Druhým faktorom bolo plánovanie. Základom rozvoja podniku boli polročné plány, zostavené na zimnú a letnú sezónu. Výsledkom plánovania bolo prepojenie výroby a predaja. Potom sa polročný plán rozpracoval na týždenné plány. Týždenný plán sa skladal z čiastkových denných plánov, ktoré predpisovali plánovaný denný objem výroby každej dielni.
O nákup sa staralo nákupné oddelenie, ktoré bolo rozdelené na 19 takmer samostatných pododdelení, každé s vlastným účtovníctvom. Tieto mali nakupovať za ceny nižšie, ako predpokladali kalkulácie. Ak nakúpili drahšie, hradili rozdiel zo svojho konta. Nákup surovín v zahraničí obstarávali vlastní zriadenci priamo na mieste. Odstránil sa tým zisk rôznych priekupníkov, ktorí značne zaťažovali výrobu. Pri tvorbe ceny bolo hlavným cieľom, aby bola nižšia ako konkurenčná. Od roku 1922 do roku 1932 končili všetky čísla označujúce cenu obuvi deviatkou (z toho pojem – baťová cena).

         Všetky tieto prvky by sa dali považovať za múdre podnikateľsko-organizačné kroky, ktoré hovoria o Baťových manažérskych schopnostiach. No to, čo môžeme považovať za krok smerom k TSO a čím Baťa prekročil sám seba, bola ekonomická samospráva dielní. To bola v rámci moderného kapitalistického podnikania úplná novinka. Dielne boli organizované tak, že tvorili samostatné zárobkové celky. Všetci pracovali pre druhých v dôsledku deľby práce, no zároveň z toho mali tímový a individuálny prospech. Každá dielňa mala vlastný účet ziskov a strát. Zamestnanci mali podiel na zisku, ktorý dostávali podľa hospodárskych výsledkov svojich dielní. Každý pracovník si mohol okamžite vypočítať svoj podiel na zisku, čo bolo preňho priamym stimulom k vyššej osobnej iniciatíve. Aby firma chránila svoje záujmy, každý vedúci pracovník musel vložiť na svoje osobné konto vo firemnej banke stanovenú sumu peňazí, ktorá slúžila ako záloha pre prípad straty. Samosprávne dielne tvorili základnú bunku celého podniku. V čele stál majster, ktorý za všetkých niesol zodpovednosť. Každé oddelenie a každá dielňa kupovala vo výrobnom procese od predchádzajúceho oddelenia tovar, ktorý po spracovaní zase predávala ďalšiemu oddeleniu. Na tento systém nadväzoval systém budov, ktorý fungoval na podobnom princípe.*

        O predaj produkcie sa starala predajná skupina. Predajné oddelenie zaznamenalo rozmach najprv v rokoch 1910 – 1917, kedy sa prvýkrát Baťove topánky začali predávať
po celej Európe a potom po vojne. Od prvej vlastnej predajne roku 1917 do roku 1930 sa Baťovi podarilo vytvoriť celosvetovú sieť 2 500 firemných predajní, z toho 2 000 v ČSR. Úspechy týchto predajní sa dajú zhrnúť v cene obuvi, službách zákazníkom, rovnomernom rozmiestnení v celej republike a kvalite. Hlavných cieľom predajnej skupiny sa stala snaha vtesnať náklady predaja (balenie, skladovanie, zásobovanie, dopravu, administratívu, reklamu, predaj, zisk) do 25 % výrobnej ceny.

       Obrovský dôraz kládol Baťa na vzdelávanie. Vzdelávanie, školenie a tréning nepovažoval za nákladovú položku, ale za službu a investíciu do ľudí. Známymi sa stali Baťove školy práce (BŠP) pre mladých ľudí od 14 rokov. Za zaujímavé považujem, že pred založením školy vyslal Baťa delegáciu do prvej waldorfskej školy v Stuttgarte. Riaditelia zlínskych škôl
a okresný školný dozorca, odporučili tento systém, kombinujúci praktickú, umeleckú a teoretickú výchovu a referovali:„...Navštívili sme mnoho škôl, ale nikde sme nevideli to, čo tu. Hlboko sa skláňame, vy vzácni ľudia, vašim myšlienkam antropozofickým. Škola vám rastie, pretože vyrastá zo zdravých koreňov...“ Školy práce získali výbornú povesť, pretože Baťa zamestnával najlepších učiteľov a vychovávateľov. Všetko, čo sa v škole učilo, malo konkrétny cieľ a praktický úžitok. V BŠP platila zásada, že práca musí byť hlavnou vyučovacou metódou. Baťa sám hovorieval: „Učme sa prácou. Skutočná práca je najlepšou metódou. Veľkým bohatstvom je vlastná skúsenosť, pretože práve ona zhodnocuje naše vedomosti. Vedomosti môžeme druhému dať, ale skúsenosti si musí každý vykúpiť vlastným potom, vlastnými mozoľmi.“

      Po prijatí sa študent nasťahoval do internátu, kde býval počas celého štúdia. Na internátoch vládli prísne podmienky, takmer vojenská disciplína. Mladým mužom a mladým ženám bolo zakázané prijímať podporu z domu a všetky svoje výdavky a životné potreby si hradili len z vlastných príjmov. Cez deň pracovali ako dospelí robotníci v továrni od 7.00 do 17.00 s dvojhodinovou prestávkou na obed a krátky oddych. Za prácu v továrni dostávali mzdu. Každú prácu vykonávali dovtedy, pokiaľ ju dokonale nezvládli a počas školy prešli postupne celým výrobným procesom. Po skončení práce ich čakalo trojhodinové vyučovanie. Vyučovanie sa zameriavalo na praktické otázky a po ukončení štúdia bol každý absolvent pripravený na svoju prácu aj teoreticky. Podstatou výučby bola praktická ekonómia, zostavovanie rozpočtov a jazyky. Bola to veľmi tvrdá škola. Viac ako 50 % študentov BŠP sa vzdalo ešte pred jej dokončením. Avšak študenti, ktorí vydržali, opúšťali jej brány s praktickým vzdelaním a so slušnými úsporami. Väčšina absolventov sa úspešne uplatnila v živote a mnohí z nich zastávali významné funkcie v Baťových závodoch alebo
v iných oblastiach hospodárstva.

        V druhej polovici tridsiatych rokov sa začal budovať nadštandardný stupeň výchovy, pomenovaný Tomášov. To boli najlepší študenti, elita žiakov BŠP. Boli pripravovaní pre vedúce pozície v modernom hospodárstve. Pri spoločenských stretnutiach museli chodiť v oblekoch a cylindri a v škole sa učili zvyklosti vyššej spoločnosti, cudzie jazyky, ale aj spoločenské správanie. Slávnostný odev odkladali len v továrni, kde museli pracovať rovnako ako ostatní študenti. Baťa budúcim riaditeľom hovorieval: „Ak chceme vykonať v živote veľkú prácu, musíme hľadať cesty, ako vybudovať veľkého človeka. Malý človek – malá práca, veľký človek – veľká práca.“ Firma intenzívne investovala do ľudských zdrojov. Pre zamestnancov organizovala viaceré kurzy a školenia. Vyučovali sa hlavne cudzie jazyky a zvyklosti zákazníkov v cudzích krajinách. Platila zásada, že všetky znalosti a vedomosti sú spoločným majetkom. Preto mal každý vedúci pracovník povinnosť odovzdávať skúsenosti podriadeným. Skúsme si teraz Baťov systém zhrnúť a rozčleniť podľa jednotlivých oblasti TSO.

Kultúrna sféra (sloboda):

        Podpora školstva, založenie nových typov stredných škôl, podpora vedy a výskumu, podpora športu, podpora kultúry. Vytvorenie urbanistickej koncepcie mesta v duchu slobodného bývania v záhradnom meste vrátane úprav okolia závodov (zazelenenie) v súlade s ekológiou a estetikou. V roku 1928 boli pri návšteve prezidenta T. G. M. otvorené „Masarykove školy“, čo boli stredné odborné školy, v ktorých boli uplatňované mnohé prvky podobné waldorfskej pedagogike.  

Politická sféra (rovnosť):

        Podpora najchudobnejších obuvníkov v republike, vytváranie podmienok rovnosti pre všetky sociálne náboženské a národnostne skupiny. Založenie družstva SVEDRUP pre tých  obuvníkov, ktorí nechceli pracovať u neho a chceli byť samostatní. Angažovanosť v miestnej politike, v regionálnej politike, v celoštátnej politike (národohospodárska stratégia Jána Baťu). V politickej sfére sa Tomáš Baťa držal zásad: „Moje drahé, obecné sväté.“ Alebo: „Povinnosťou  občana je vládnuť, nie nadávať.“ Tiež: „Rovnako  ako chcem, aby každý človek
v našej továrni si bol svojím riaditeľom, prial by som  si, aby každý občan našej obce si bol svojím starostom“. Jeho výroky a činy svedčia o tom, ako si cenil osobnú slobodu a zodpovednosť jednotlivca. Aj ako veľmi túžil po tom, aby každý človek bol samostatný a zodpovedný, aby si vedel svoje veci spravovať sám vo všetkých oblastiach. Nielen hospodárskych, ale aj politických. Baťa bol opak autoritatívnych a uzurpátorských šéfov zameraných len na svoje ego. Princíp rovnosti sa prejavoval aj v sociálnych  podmienkach vytvorených pre svojich zamestnancov. Výstavba rodinných domov od roku 1912, zaistenie stravovania, poskytovanie výhodných nákupov v obchodnom dome, ponuka možností kultúrneho a športového vyžitia, výstavba športových areálov, štadiónov, školy, múzea, kiná, výstavná sieň, výskumný ústav, vybudovanie Baťovej nemocnice v roku 1927, ponuka preventívneho  lekárskeho vyšetrenia, dary novorodencom, podpora dlhodobo chorým a starým zamestnancom z Baťovho podporného fondu, prevencia pracovných úrazov. Ako prvá firma v ČSR zaviedol Baťa v roku 1930 päťdenný pracovný týždeň.

Hospodárska sféra (bratstvo):

        Sám Baťa o svojej činnosti hovoril, že to, čo ho najviac hnalo, bola túžba tvoriť. Taktiež poskytovať stále väčšiemu množstvu ľudí, ako zamestnancom tak aj zákazníkom účasť
na výhodách podniku. V rozvoji podniku videl Baťa zaistenie blahobytu a vzdelania všetkým zamestnancom a celému kraju a prínos nového, do toho času nepoznaného života. Samospráva dielní, účasť na zisku, osobná zodpovednosť sú len nástrojmi k skutočnému zapojeniu človeka do hospodárskej činnosti v zmysle bratstva. Charakteristický je výrok Baťu: „Moje dielo nemôže zaniknúť a nezanikne. Tieto budovy možno, budovy, komíny, stroje to sú len hromady tehál a starého železa. Ale môj systém zostane k úžitku všetkých, ktorí prídu po nás.“ Konečným a hlavným účelom práce tak nie je len úspešnosť podniku a tvorba zisku, ale skutočná premena duševných schopností a vlastnosti človeka, jeho zušľachtenie. „Naša práca a zaistenie pre budúcnosť spočíva predovšetkým v riešení problémov a v tom, že sa snažíme systematicky vynaliezať a myslieť. My pri svojej práci riešime problémy práve tak, ako ich riešia umelci.“ Baťa kládol dôraz na osobnú zodpovednosť. „Kedykoľvek nachádzam na topánkach, ktoré vychádzajú z dielne skrivený podpätok, nezaujíma ma táto pokrivená práca. Ale zajíma ma, kde a v čom sa pokrivil charakter ľudí v dotyčnej dielni. Je mi úplne jasné, že ľudia s pokriveným charakterom nemôžu urobiť rovnú prácu.“ V strede Baťovho záujmu bol vždy človek. Na otázku ako vybudoval podnik, odpovedal: „Úlohu, ktorú som si pred seba postavil, nebolo vybudovať podnik, ale formovať ľudí. Verím v človeka
a v to, že sa zlepšuje. Verím, že tomu zlepšeniu nesmierne prispievajú technické vynálezy, ktoré sú deťmi ľudského ducha, deťmi ducha človeka, ktorý sa vypracoval vyššie, zdisciplinoval svoj mozog a odvahu a rozdáva z tohto bohatstva druhým, v čom nachádza najväčšie šťastie a naplnenie svojho života.“ Ďalej Baťa hovorieval: „Milosrdenstvom a darmi ľuďom nepomôžeme. Musíme ich naučiť, aby sa  spoliehali na seba a pomohli si sami. Je našou povinnosťou, aby sme oslobodili našich spolupracovníkov z otročenia kapitálu, aby sme učinili kapitál ich otrokom.“ To sú smelé slová, celkom v duchu bratskej ekonomiky. „Prajeme si, aby každý robotník u nás zamestnaný vychoval zo seba majstra a aby jeho chovanie bolo také,aby sme ho každým okamžikom mohli menovať majstrom.“ Baťa prácu bral ako zasvätenie. Človek bol vychovávaný k trpezlivosti, osobnej zodpovednosti, precíznosti, ale zároveň k schopnosti sociálnych väzieb. Musel vytvárať dobré vzťahy, aby pracovný proces vôbec fungoval. Práca v Baťovom systéme bola z vyššieho hľadiska naozaj alchymistickou prácou. Topánky tak, ako pri výrobe zlata v alchymistickej dielni, boli len vedľajším produktom, cieľom bola premena človeka. Bežný kapitalistický systém človeka ubíjal, zotročoval, bol nespravodlivý, tu mu však dával pocit maximálnej slobody a spravodlivosti (v kontexte danej doby).

        Hugo Vavrečka jeden z jeho najbližších spolupracovníkov, bývalý československý diplomat a člen vedenia závodu, povedal o Tomášovi Baťovi nasledujúce: „Základné a trvalé hodnoty životného diela Tomáša Baťu musíme hľadať predovšetkým v oblasti sociálnej. Akokoľvek bol šikovný obchodník, vynaliezavý technik, duchaplný organizátor a úspešný priemyselník, boli to len stupne vývoja, povedalo by sa skoro, že to boli pomocné povolania, ktoré Baťa konal pre vyššie a vzdialenejšie ciele. Jeho vlastné povolanie, ku ktorému tiahol stále viac a viac, bola úloha sociálneho tvorcu, tvorcu nového v spoločenskom a hospodárskom živote človeka. Toto nikdy nepochopia špekulantské duše, ktoré sa domnievali, že dokážu napodobniť a prekonať Tomáša Baťu, bez toho aby postrehli mravný podklad jeho systému. Tiež hospodársky teoretici zostali len na povrchu veci. Hodnota Baťovho prínosu nie je  otázkou štatistického porovnávania, ale predovšetkým vecou pozorovania a mravného váženia človeka, ktorý žije a dospieva v oblasti vplyvu Baťovho systému.“ Baťa naozaj rozmýšľal srdcom, čo je základom aj pochopenia konceptu TSO. Aj keď nikdy svoj systém nenazval sociálna trojčlennosť, tak v praxi sa k nej priblížil viac ako hocikto iný v jeho dobe.

        Okrem Tomáša Baťa si pozornosť zaslúži aj jeho nevlastný brat Ján Antonín Baťa, ktorý po smrti Tomáša prebral jeho podnik. Jeho životným poslaním bolo ďalej šíriť Baťov systém do celého sveta, o čo sa v rokoch 1932 až 1939 veľmi snažil. Prejavil sa však viacej ako národohospodársky stratég a vizionár. Veľmi podnetná je jeho kniha „Budujme stát pro 40 mil. lidí“, vydaná v roku 1938. Obsahom knihy vydanej v predvečer II. svetovej vojny je komplexná stratégia rozvoja ČSR a národný program vybudovania moderného a prosperujúceho štátu. Kniha je výborne a zrozumiteľne napísaná a je príkladom jasného a zdravého sedliackeho rozumu, pragmatického idealizmu spojeného so skutočným videním sveta takého, aký je. Je tam množstvo nápadov, ktoré sú aktuálne aj dnes napr. hĺbková reforma štátnej správy, zjednotenie daní a odvodov, zrušenie všetkých daňových výnimiek a rôznych poplatkov, decentralizácia na čo najnižšie články samosprávy, úvahy o potrebe len jednej dane, najlepšie DPH, riešenia sociálneho systému, riešenie dopravy a infraštruktúry napr. komplexné vybudovanie siete diaľnic, železníc, letísk a plavebných kanálov, spájajúcich efektívne všetky miesta republiky.

      Ján Baťa mal potenciál dotiahnuť a aplikovať vízie Tomáša Baťu na celonárodnej až európskej úrovni. Ak by nedošlo k II. svetovej vojne a komunizmu, vďaka napĺňaniu tejto stratégie rozvoja, by sa nepochybne z ČSR stala jedna  najprosperujúcejších krajín sveta s najkvalitnejším sociálnym systémom. Zároveň sme  mohli byť pre celú Európu ukážkovým modelom super efektívneho a zároveň veľmi spravodlivého a sociálneho bratského hospodárskeho systému. Keď si uvedomíme, akú cestu prešli za cca 30 rokov dvaja ľudia Tomáš a Ján Baťa, od malej lokálnej dielni k nadnárodnej spoločnosti a ku komplexnej vízii pre celú Európu, je vidieť, akú silu má správne uchopená idea (bratstva), keď je realizovaná správnymi ľuďmi. Baťa zanechal takú silnú stopu a podnikateľskú kultúru na strednej a južnej Morave, že z toho mohli čerpať ďalšie roky aj iní, aj napriek nepriaznivým politickým podmienkam. Spomeňme len obrovský úspech agroholdingu Slušovice za socializmu, ktorej legendárny riaditeľ František Čuba pochádzal z rodiny kde väčšina pracovala u Baťu a sám sa Baťovým systémom inšpiroval. Na baťovskú tradíciu sa odvoláva alebo v nej pokračuje okrem už spomenutého podniku Barum Otrokovice aj celá rada ďalších podnikov ako sú, Tescoma Zlín, kováčstvo VIVA Zlín alebo firma ABRA software z Prahy. Dodnes má Zlínsky kraj najväčší počet malých a stredných podnikateľov na počet obyvateľstva v ČR.

        A na záver k dnešnej situácii vo svete pridávam ďalšie Baťove myšlienky: „Za infláciou mravov nasleduje inflácia hospodárska a tým aj inflácia meny. Veľa zarábať, rozumne míňať, šetriť to je program. Američania nemajú pravdu, pokiaľ ide o splátkový obchod. Nedá sa žiť na splátky (rozumej dlh), dopredu to vedie k bankrotu“. Aké prorocké vo svetle súčasnosti.

David Sulík