Novorusko - nepokojné územie slobody

Článok vyšiel na pokračovanie v el. verzí ZaV.

https://www.zemavek.sk/articles/view/novorusko-nepokojne-uzemie-slobody-1-cast

https://www.zemavek.sk/articles/view/novorusko-nepokojne-uzemie-slobody-2-cast

https://www.zemavek.sk/articles/view/novorusko-nepokojne-uzemie-slobody-3-cast

Originálna verzia je tu.

Novorusko – nepokojné  územie slobody

Novorusko je  územie spojené s veľmi zaujímavou a pohnutou históriou bojov o slobodu a nezávislosť, majúce dlhú tradíciu. Je miestom, kde sa nielen hrá veľká geopolitická hra medzi Ruskom a USA, ale ktoré sa môže v budúcnosti stať katalyzátorom zmien celej paradigmy politického a ekonomického usporiadania Ruska a možno aj sveta. O histórii tohto zaujímavého regiónu a jeho význame do budúcnosti z trochu iného uhla ako sú čitatelia zvyknutí, viac  v mojom článku.

História

        Novorusko (alebo Novorussia, Novorossiya ) je historické označenia územia na severnom pobreží  Čierného mora. Ide o južnú časť tzv. Divokých Polí, čo bolo územie medzi Donom, vrchnou Okou  a  Dneprom. K tomuto územiu väčšina historikov priraďuje oblasť dnešného Krymu, Donecka, Luhanska, Záporožie, Cherson, Dnepropetrovsk, Charkov a Odeskú oblasť. Niekedy sa za časť Novoruska považuje aj dnešné Podnestersko v Moldavsku. Vedú sa diskusie, kto boli pôvodní obyvatelia tohto územia, každopádne ním prechádzalo mnoho kočovných kmeňov vrátane Skýtov a Sarmatov, ktorí sa pokladajú za možných predkov Slovanov, nositeľov staroslovanského prajazyka (majúceho veľkú príbuznosť so starou perzštinou a sanskrtom). Celé územie dnešného európskeho Ruska a Ukrajiny sa v antických časoch podľa gréckych historikov nazývalo Sarmatia. Len tak mimochodom aj náš veľký učenec Matej Bel pokladal Rusínov za priamych potomkov Sarmatov. Na tomto území sa nachádza veľa prahistorických mohýl napr. aj známa Saur-mohyla, ktorá sa stala významným miestom bojov nielen počas II. sv. vojny, ale aj v súčasnom konflikte. 

      V 9. - 13. storočí n.l. Divoké Polia boli osídlené kočovnými kmeňmi Kumánov a Pečenehov (u nás známi ako Polovci, usadzovaní neskôr na Záhorí), potom územie obsadili Mongoli  a patrilo pod sféru vplyvu vazalských tatárskych  štátov –  Krymský chanát, Nogajská horda atď. Po  tureckom vpáde na  Krym sa stal krymský chanát tureckým vazalom. Cháni podnikali lúpežné výpravy do susedných krajín. V rokoch  1558 – 1583 podnikli krymskí Tatári 21 výprav na  Rusko. Pre ochranu južných ruských hraníc proti krymskému chanátu bola vybudovaná pevnostná línia. V rokoch  1687–1689  podnikli ruské vojska neúspešné ťaženie proti krymskému chanátu (tzv. krymské pochody). Od  16. storočia do Divokých Polí začali migrovať ruskí a ukrajinskí zbehovia, ktorí sa pridávali ku kozákom. Po porážke Osmanov v rusko-tureckej vojne v rokoch 1768–1774 uznala Osmanská ríša nezávislosť krymského chanátu pod ruským protektorátom a roku 1783 bol chanát pripojený k ruskému impériu. Na konci 18. storočia boli  tieto územia definitívne dobyté  a následne  kolonizované ruskými a ukrajinskými osadníkmi.

    Správnym strediskom bol za cárskych čias dnešný Dnepropetrovsk* (vtedy  Novorossijsk) neskôr Odesa .  Po boľševickom prevrate v Rusku vyšiel názov Novorusko z užívania. V roku 1918 až 1921, oblasť Novoruska bola začlenená  do Ukrajinskej soc. republiky. V roku 1954 bol administratívnym rozhodnutím Chruščova darovaný a pričlenený Krym Ukrajine. Po rozpade Sovietskeho zväzu, termín Novorusko začal byť znovu používaný v súvislosti s nezávislosťou týchto regiónov.

Kozáci

        Čím je špecifické toto územie v modernej histórii  Ruska a Ukrajiny je dlhá tradícia slobodného života a boja za uchovanie tejto slobody. Územie Novoruska bolo územím hlavne kozáctva. Kozáctvo je v ruských a ukrajinských dejinách veľký fenomén. Pôvod slova s najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z turkického slova kazak a znamená „slobodný človek“, alebo tiež „dobrodruh. Kozáci boli rôznorodé, prevažne východoslovanské slobodné obyvateľstvo žijúce  v riedko osídlených oblastiach, ďaleko od štátnych centier. Po rozpade tatárskej Zlatej hordy toto obyvateľstvo pravdepodobne vzájomne splývalo a miešalo sa s mnohými kočovnými kmeňmi. Kozáci žili v malých samostatných komunitách, pričom často utvárali vlastné ozbrojené jednotky nezávislé od okolitých krajín. Vojenstvo malo pre nich veľký význam, boli zväčša v stave permanentnej vojny s okolitými kočovnými národmi. Preto bola vojnová korisť jedným z ich hlavných zdrojov živobytia. Pri ich výpravách na Krym a Kaukaz, doTurecka a Perzie, podnikali riskantné výpravy nielen na súši, ale aj po mori.

        Kozáci žijúci v okolí rieky Dneper sa sústredili okolo mesta Záporožie, kde vytvorili svoju najväčšiu pevnosť zvanú Záporožskú Sič. Okolo roku 1530  sa táto Sič stala ich centrom. Tu sídlil koš, čo bol ich hlavný a najvyšší samosprávny orgán, ktorého veliteľ sa volil na 1 rok a nazýval sa košový ataman alebo jednoducho košový. Volila ho sičská rada skladajúca sa zo starešinov, čo bol kozácky ekvivalent dôstojníkov. Takáto svojrázna kozácka republika existovala na Siči do roku 1654. Kozákov si často privlastňujú Ukrajinci a Záporožskú Sič pokladajú za predchodkyňu ukrajinskej štátnosti. To je veľmi sporné, lebo etnicky tvorili kozáci zmes oboch národov Rusov aj Ukrajincov, pričom sami seba vnímali ako osobitné špecifické etnikum. No svojim postojom a cítením  sa vnímali skôr ako ochrancovia Ruska a jeho hodnôt a tradičnými nepriateľmi kozákov boli Tatári, Turci, Poliaci a katolícka cirkev. Ukrajinská národnosť alebo dokonca štátnosť sa do polovice 19. storočia vôbec neriešila.      

          Kozáci v Rusku plnili v 16. a 17. storočí najmä funkciu ochrany hraníc a pohraničných oblastí pred nájazdmi Tatárov. Medzi rokmi 1650–1765 boli kozáci organizovaní v slobodných kozáckych osadách. Ich autonómia sa udržala do roku 1765, kedy ich dekrétom zrušila Katarína Veľká. Kozácke jazdecké jednotky premenili na husárov, ktorí sa stali súčasťou pravidelnej cárskej armády, no napriek tomu si zachovali osobné slobody a ich obce určitý druh politickej autonómie. Okrem vojenských schopností veľmi cenená bola ich odvaha, vytrvalosť a vôľa, preto pomáhali pri podmaňovaní Sibíri, Kaukazu a Ďalekého Východu. Objavenie a pripojenie Sibíri by bolo prakticky nemožné bez prispenia kozákov. V roku 1645 kozák Pojarkov preplával po rieke Amur do Ochotského mora, kde objavil Severný Sachalin a následne sa vrátil do Jakutska. Ďalší ruský kozák Dežňov preplával z ústia rieky Kolyma v Severnom ľadovom oceáne do rieky Anadyr v Tichom oceáne a objavil prieliv medzi Áziou a Aljaškou. Kamčatku preskúmal v rokoch 1697– 1699 kozák Atlasov. Tak kozáci prispeli k vytvoreniu  Ruského štátu v hraniciach územia aké približne poznáme dodnes.

        V 17. a 18. storočí sa ruské kozáctvo podieľalo veľkou mierou na mnohých povstaniach. Z jeho radov vzišli mnohí organizátori kozáckych a roľníckych povstaní, ako napríklad Stenka Razin a  Jemelian Pugačov (rodák z Donu). Povstania boli zamerané nielen na udržanie si vlastných kozáckych  slobôd, ale aj na oslobodení nevoľníkov inde v Ruskej ríši. Povstania sa vtedy rozšírili ďalej do Ruska a silno otriasli cárskym režimom. No boli krvavo potlačené. Kozáci povstali proti cárskemu režimu, keď cítili, že miera útlaku ich aj druhých presahuje určité hranice, že cár porušuje a zneužíva bohom mu dané práva. Pričom vo všeobecnosti kozáci sa paradoxne prejavovali ako ochrancovia tradičných ruských hodnôt ako sú vlasť, cár, pravoslávie, ale súčasne milovali slobodu. Tak boli kozáci strážcami ideálu slobody a súčasne ruských konzervatívnych tradícii. Neskôr, hlavne v 19. a 20. storočí boli kozácke jednotky používané cárskym režimom práve na potlačovanie národnostných a sociálnych nepokojov inde v ruskej ríši     

        Po vypuknutí občianskej vojny  sa väčšina kozákov postavila proti sovietskej moci a hlavne na juhu a východe krajiny sa stali hlavnou silou bielej armády. Mnohí skúsení velitelia, ako Krasnov či Škuro, sa postavili na stranu bielych. V rokoch 1918 až 1920 dokonca existovala v dnešnej Doneckej oblasti samostatná Donská kozácka republika. Len menšia časť kozákov sa naopak pridala k červenej armáde, medzi nimi i neskôr známy Buďonnyj. Po víťazstve komunistov v roku 1920 nakoniec prišla krutá rana vo forme dekozakizácie. Kozácka samospráva bola zrušená a ich oblasti boli rozdelené medzi jednotlivé zväzové republiky. Čoskoro na to sa ich dotkla vlna združstevňovania a mnohí z nich boli označení ako kulaci a odoslaní na nútené práce.

    Kozáci mali osobitne práva, čo  je veľmi dôležité, lebo všade inde v ruskom cárstve vládlo kruté nevoľníctvo, kým tu vial duch slobody.  Veľmi zaujímavé boli ich kozácke občiny, slobodné obce vychádzajúce a nadväzujúce na staré slovanské tradície priamej „občinovej“ demokracie. Občinový systém spočíval v tom, že všetci ľudia z jednej obce sa zúčastňovali priamo na riadení záležitosti svojej obce. Všetci mali rovnaké práva (a povinnosti) a najvyšším rozhodovacím orgánom bol snem (v starom Rusku volaný veča) všetkých obyvateľov obce, ktorý vynášal aj záväzné rozhodnutia a súdy. Každý člen občiny sa mohol v prípade skutočnej krivdy alebo riešenia nejakého vážnejšieho problému ozvať a obrátiť na snem, čiže na celú obec. V rámci Európy sa tento systém priamej demokracie najdlhšie udržal práve v Rusku a na Ukrajine. Vznikom Kyjevskej Rusi a vytváraním centralizovanej feudálnej ríše, občinový systém na vidieku postupne zanikal, a to aj z toho dôvodu, že občinový systém bol viazaný na slobodu jednotlivca, čiže nebol možný v otrokárskom ani vo feudálnom zriadení, kde roľník aj s pôdou bol majetkom pána. V Rusku sa určitá forma občinového systému zachovala ešte aj po prijatí kresťanstva v rámci slobodných obchodných miest, najdlhšie v starobylom meste Novgorod až do 13. storočia. Neskôr bola nezávislosť Novgorodu kruto potlačená Ivanom Hrozným, a tým v Rusku definitívne skončil  občinový systém vládnutia. No práve v kozáctve bol tento systém občinovej demokracie v modifikovanej forme čiastočne udržiavaný.  Tiež dôležitý bol postoj kozákov k náboženstvu a duchovnu. Kozáci boli tradične silne nábožní, ale ich pravoslávne náboženstvo  bolo veľmi slobodné a nezáväzné, často sa nepodriaďovali  hierarchií a štruktúre cirkvi, ako aj prikázaní kňazov, v starších dobách sa zaobišli celkom bez chrámov a kňazov, modlili sa sami, často aj v prírode. Ich duchovnosť obsahovala veľa svojráznych zvykov a prvkov prebratých ešte z prírodných pôvodných náboženstiev. Navyše mali celú radu silných duchovných bojových techník porovnateľných, ak nie aj lepších s technikami čínskych a japonských bojových umení ako sú kung-fu, džudo a pod.  To z nich robilo neuveriteľne silných a nepremožiteľných bojovníkov.

Slobodné územie – pokus o bezštátnu spoločnosť  

          S kozáctvom je spojená aj veľká postava svetového konštruktívneho anarchizmu Kropotkina prezývaného anarchistické knieža alebo „Kristus z Ruska, ktorého mama bola dcérou veľkého kozáckeho atamana a sám medzi kozákmi žil a bojoval. Práve život kozákov, ich spoločenské vzťahy v rámci slobodných kozáckych obcí mu boli veľkou inšpiráciou hlavne pri jeho formulovaní optimálneho modelu samosprávnej komunity, modelu bezštátnej slobodnej spoločnosti založenej na samospráve a priamej demokracii, ktorému sa celý život venoval a rozpracovával v mnohých svojich dielach. Práve Kropotkinove myšlienky a sociálne vízie konštruktívneho anarchizmu sa stali veľkou inšpiráciou pre španielske anarchistické hnutie a odtiaľ preskočili do Latinskej Ameriky. Stáli na začiatku vzniku svetového občianskeho politického aktivizmu a mnohých dnes tak znovu objavených konceptov, ako sú priama alebo participatívna demokracia, hnutia za trvalo udržateľný život.  Dokonca Kropotkin načrtol v knihe „Dobývanie chleba“  ako jeden z prvých  koncept biofarmárstva a permakultúry  (viac o Kropotkinovi v mojej knihe sociálna trojčlennosť).  

        Veľkým nasledovníkom Kropotkina a realizátorom jeho myšlienok v praxi bol Nestor Machno, pochádzajúci z Novoruska zo Záporožského mestečka Gulajpolje. Machno vstúpil do jednej z mnohých anarchistických skupín v Novorusku a rýchlo sa stal jej veliteľom. Vďaka jeho osobnosti a charizme sa všetky ukrajinské anarchistické partizánske skupiny v oblasti začali nazývať Machnovci. Tieto skupiny sa spojili a vytvorili Revolúčnu oslobodzovaciu armádu Ukrajiny  (ROAU). Armáda viedla úspešné boje s ukrajinskými nacionalistami, bielogvardejcami a neskôr s červenou armádou. Tieto víťazstvá dosiahla ROAU proti omnoho väčším armádam, a tak začala narastať Machnova reputácia ako špičkového vojenského stratéga. V tomto období si Machnovci vytvorili konkrétny politický program, ktorý pozostával z piatich bodov: zákaz všetkých politických strán, zákaz akejkoľvek diktatúry a útlaku, zrušenie štátu, odmietnutie socializmu a aktívne rozhodovanie pracujúcich na výrobe. V novembri 1918 ROAU vytvorila Slobodné územie. Slobodné územie známe tiež pod názvami „machnovščina“ alebo anarchistická Ukrajina, bolo prvým a doposiaľ jediným úspešným pokusom v modernej dobe vo Východnej Európe o vytvorenie bezštátnej anarchistickej spoločnosti. Rozprestieralo sa na území Záporožskej, Dnepropetrovskej a Doneckej oblasti, tesne hraničiac s Donskou kozáckou republikou. Machnovým cieľom bolo vytvoriť na juhu Ukrajiny anarchistickú spoločnosť, ktorá by mohla slúžiť ako príklad celému Rusku. Machno tak čiastočne pokračoval v tradícii kozáckych občín a kozáckeho federalizmu, t.j. slobodného spájania a spolupráce jednotlivých nezávislých občín, ktorá v tomto kraji bola veľmi živá a silná. S jeho aktívnou podporou boli v Jekaterinoslavskej oblasti organizované anarchistické komúny, každá pozostávajúca z asi 12 usadlostí, po asi sto až tristo obyvateľov v jednej komúne. Sám Machno, keď mu to čas dovolil, pracoval ako roľník v jednej z guljajpolských komún. Každej komúne bolo poskytnutej toľko pôdy, koľko boli jej členovia schopní obrobiť bez dodatočnej námezdnej práce. Pôda a rovnako tak aj nástroje a hospodárske zvieratá boli komúnam prideľované na základe rozhodnutí regionálnych zhromaždení všetkých občanov komún daného regiónu. Rozhodovanie v každej jednotlivej komúne fungovalo na základe všeobecného zhromaždenia jej členov. Vlastníctvo pôdy v rámci jednej komúny bolo spoločné, kuchyne a jedálne boli rovnako komunálne. Ale členstvo v takejto komúne bolo dobrovoľné!  Kto chcel, mohol žiť, hospodáriť aj stravovať sa samostatne.   

        Členmi komunít neboli len ľudia hlásiaci sa priamo k anarchizmu, ale väčšinou bežní roľníci, ktorí si uvedomili výhodnosť takto prevádzkovaných spoločenstiev. Otázka peňažného systému bola stále otvorená, takže na slobodnom území platili všetky peniaze. Každý mohol obchodovať za akú menu chcel, prípadne mohol vymieňať tovar za tovar alebo služby. Machno, ktorý rozhodne nebol žiadny vzdelanec, ale len „obyčajný“ dedinský človek, mal na uskutočnenie svojich vízií vymedzenú len veľmi krátku dobu. Preto je ťažké hovoriť, ako by sa tento sociálny experiment ďalej vyvíjal. No vo všeobecnosti mal podporu ľudí  a v spoločnosti vládol pocit slobody.

       Machno bol hlavne bojovník. Viac ako rozvíjaniu anarchistických komunít sa venoval boju. Všetky svedectvá sa zhodujú na skutočnosti, že Machno bol výnimočne schopný a statočný vojenský veliteľ. Jeho úspechy na poli organizovania ozbrojených síl a vedenia dlhého a úspešného boja, ak si odmyslíme niektoré úspechy španielskych anarchistov v 30-tych rokoch, sú unikátne v celých dejinách anarchizmu. Pri všetkých ťaženiach Machnovej armády viala v čele veľká čierna vlajka, ozdobená nápismi „Sloboda alebo smrť“.  

      Machno odmietajúci akýkoľvek typ vlády, nieto ešte diktatúru proletariátu, predstavoval pre boľševikov nevítanú prekážku a hrozbu. V júli 1918 prešlo 40 tis. vojakov červenej armády na Kryme do ROAU. Boľševici spustili po tomto protimachnovskú propagačnú vojnu, v ktorej ho obvinili z popráv svojich politických oponentov a z vytvorenia tajných služieb, ktoré mali rozvrátiť Sovietske Rusko. Historici obidve obvinenia vyvrátili ako lži. Machno dlho vzdoroval červenej armáde, ale presila bola obrovská. Boľševici pod priamym vedením Trockého napadli v polovici roku 1921 Slobodné územie a po niekoľkých mesiacoch bojov ho porazili a pripojili k Rusku. Väčšina anarchistov aj s rodinami bola povraždená, malá časť ušla. Machnovi sa podarilo ujsť do Paríža, kde zomrel začiatkom júla 1934 na tuberkulózu.

       Po dobytí územia Novoruska boľševikmi a pričlenení ho k Ukrajine, zničení kozáckej a anarchistickej tradície sa zdalo, že spomienka na slobodný život jeho predchádzajúcich obyvateľov je z tohto územia  vykorenená.  Špeciálne postavenie získala Donecká oblasť (nazývaná aj Donbass) a Luhansk, ktoré sa stali miestom prudkého rozvoja baníctva a strojárskeho priemyslu. Rozsiahle uhoľné ložiská objavené v 18. storočí sa stali základom výrazného rozvoja priemyslu. Tomuto územiu pripadla veľká rola v rámci industrializácie Sovitského Zväzu nariadenej Stalinom. Donbass bol výkladnou skriňou tohto procesu, výkony stachanovcov v ťažbe uhlia sa stali pamätnými v celej východnej Európe. Miestni baníci sa zapísali do histórie v roku 1941, kedy bola sformovaná 383. banícka strelecká divízia zložená výhradne z miestnych baníkov. Tato divízia najprv v roku 1941 neúspešne bránila Doneck pred nacistami, potom ho v roku 1943 dobyla späť a v roku 1945 sa zúčastnila bitky o Berlín. Príslušníci Doneckej divízie bolí tí, čo bojovali o ríšsky snem a podľa niektorých zdrojov práve oni vyvesili pamätnú vlajku naň. 

Súčasnosť

      Na najbližších skoro 70 rokov sa pojem Novoruska vytráca. Po rozpade ZSSR a udalostiach na Ukrajine sa z bývalých regiónov juhovýchodnej Ukrajiny vyčleňuje Krym, vyhlasuje nezávislosť a pripája sa k Rusku. Následne Donecká a Luhanská oblasť vyhlasujú samostatnosť a deklarujú vznik Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Dňa 24. mája 2014 je podpísaná  v Donecku dohoda o zlúčení Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky do „Zväzu ľudových republík“ alebo skrátene Novorusko.  Súčasne bola, ako riadiaci orgán zväzu, zriadená „Rada Zväzu ľudových republík“. Rada je šesťčlenná, má po troch zástupcoch z každej republiky.  Dňa 26. júna 2014 sa konalo ustanovujúce zasadnutie zväzového parlamentu, jeho predsedom sa stal Oleg Carjov, bývalý poslanec Ukrajinského parlamentu a veľmi charizmatická postava. Novorusko sa stáva konfederáciou s otvoreným členstvom pre ďalšie regióny juhovýchodnej Ukrajiny. Tým sa znova toto historické územie dostáva na mapu sveta a  otvára novú kapitolu svojej histórie.

          Geopolitické súvislosti, vojnu s Ukrajinou atď. teraz odsuniem stranou a pozornosť skôr zameriam na vnútorné záležitosti Novoruska. Pre poznanie budúcnosti tohto regiónu je dôležité pýtať sa, aký charakter má toto Novorusko, čo je jeho  štátnou ideou, čo deklaruje, kam chce patriť aké hodnoty zastáva. Že nevzniklo len z vôle náhody, alebo Ruska, ale že má aj nejaké vlastne plány.  Keď porovnáme súčasný Ukrajinský štát s Novoruskom, tu hneď vidíme jeden rozdiel. Ukrajina si začala budovať svoju „novú“ štátnosť na vypätom nacionalizme. Tretine svojich bývalých alebo súčasných obyvateľov odoprela základné ľudské práva zrušením používania ruského jazyka ako štátneho jazyka, odmietla federalizáciu krajiny, zaviedla silnú cenzúru a ideologizáciu kultúry a vôbec verejného života. Rusi sa pre Ukrajincov stali menejcenní.  V Novorusku  chápu spor v prvom rade ako sociálny, ako boj o slobodu.  Novorusko sa nedefinuje na nacionálnom základe, Ukrajinci a Rusi tam spoločne bojujúci a žijúci sa považujú za Novorusov. Taktiež, kým udalosti na Ukrajine boli na Majdane  deklarované ako povstanie ľudí proti korupcii a oligarchom, tak v realite si oligarchovia ďalej podržali moc na Ukrajine. Kým dovtedy len kradli, dnes udržujú vlastné súkromné armády a kvôli udržaniu svojej pozície aj zabíjajú. V Novorusku bolo od začiatku vyhlasované, že najvyšším cieľom, ako povedal jeden z lídrov obrany Nového Ruska A. Mozgovoj, je zvrhnutie oligarchického systému v Kyjeve a vytvorenie Nového Ruska, ktoré bude skutočne zbavené vlády oligarchov. Znova je tak hnacím motorom nepokojov na tomto území idea  slobody. Akoby v obyvateľoch Novoruska znova ožili kozácke a Machnové myšlienky slobody. Tentoraz sloboda od nezákonného fašistického režimu na Ukrajine, sloboda proti potlačovaniu ľudských práv, a hlavne sloboda od oligarchov a oligarchického kapitalizmu. A keďže v histórii ľudia v Novorusku nepoznali iný kapitalizmus ako oligarchický, tak v podstate odmietajú každý kapitalizmus, čo sa navonok javí ako sympatie s myšlienkami socializmu. Paradoxne práve tu ľudia na Donbasse a Luhansku pokračujú dôsledne v myšlienkach Majdanu, ktorý oficiálne bol zameraný proti korupcii a vláde oligarchov.

       Veľmi dôležité je všimnúť si fakt, že republiky boli od začiatku deklarované ako ľudové. To ľudové môžeme chápať ako hľadanie inej alternatívy ku kapitalizmu ako návrat k myšlienke, aby si ľudia vládli sami a neboli vykorisťovaní.  Môže sa to javiť ako  určitý návrat nielen k socialistickým ideám, ale skôr k tézam Nestora Machna a konštruktívneho anarchizmu o tom, že ľudia sa majú priamo zúčastňovať a sami rozhodovať formou priamej demokracie o spoločenských a ekonomických záležitostiach. Zároveň tu vládne duch silného patriotizmu, vlastenectva a  opieranie sa o tradície a pravoslávie. Ten náboženský aspekt je zaujímavý a výrazný, ikony sú na každom druhom tanku, vojaci sa modlia pred odchodom na front, časť novoruskej armády tvorí Donecká pravoslávna armáda.  Akoby opieraním sa o duchovnosť čerpali veľkú silu. Je príznačné, že na vlajke Doneckej republiky je v strede sv. Jurij (čo je totožné s archanjelom Michaelom ), slnečný bojovník bojujúci s drakom, symbol boja za slobodu. Miesto čiernej zástavy Machna „sloboda alebo smrť“  vojaci Novoruska tak bojujú pod vlajkou archanjela Michaela, a tým symbolicky akoby ich boj dostával ešte vyšší rozmer a význam.           

      Ako prvý krok novej Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky boli všetky bane a podniky ťažkého priemyslu patriace dovtedy najväčšiemu ukrajinskému oligarchovi Rinatovi Achmetovi  znárodnené. Podotýkam, že ukrajinskí oligarchovia sa dostali k majetku podobne ako vo väčšine východoeurópskych krajín podvodnou privatizáciou za skutočne zlomkové ceny. Vytunelovanie takýchto podnikov, neplatenie daní, korupcia a odliv peňazí do zahraničia boli len bežnou súčasťou tohto deja. Teraz patria štátu a je plán, že časť majetku si štát nechá a časť odovzdá do rúk zamestnancom, aby si sami  určili, či už formou zamestnaneckej akciovky alebo družstva, akú podobu budú tieto podniky mať. To je aj jednou z príčin zúrivosti ukrajinských oligarchov a ich bábkovej vlády voči Novorusku. Čo sa týka politickej oblasti, v  Novorusku existuje viac rôznych strán a skupín, ale hlavnou a dominantnou politickou silou sa javí „Nová ruská strana“, ktorej hlavní predstavitelia sú P.Gubarev a spisovateľ A. Prochanov. Ideológmi a inšpirátormi v pozadí sú známy politológ a tvorca konceptu Eurázie A. Dugin, a V.Korovin. Je dôležité poznať program tejto strany, lebo odzrkadľuje mnoho z atmosféry a plánov Novoruska. V programe tejto strany (https://novorossia.su/node/1753)  sa napríklad hovorí:

• Novorusko je demokracia, založená na princípoch priamej demokracie. Hlavným nástrojom rozhodovania sa stáva referendum.
• Zem,  prírodné zdroje, voda, flóra a fauna, rovnako ako veľké priemyselné a finančné podniky vytvorené v minulosti pracujúcimi sú majetkom ľudu  Novoruska a nemôžu byť v súkromnom vlastníctve. Využívanie prírodných zdrojov sa  nemôže vykonávať na úkor ľudí.
• Základom ekonomickej prosperity krajiny budú high-tech odvetvia s vysokou pridanou hodnotou, ktoré vyžadujú silnú vedeckú základňu.
• Ekonomická štruktúra nového Ruska bude založená na princípoch sociálnej spravodlivosti. 
• Štát prevezme funkciu pomoci chudobným, sociálne znevýhodneným skupinám obyvateľstva, a osobám so zdravotným postihnutím.
• Veľké  priemyselné podniky budú buď vo vlastníctve štátu, alebo budú patriť zamestnancom formou zamestnaneckej spoločnosti alebo družstva , pričom malé a stredné  podniky môžu byť v osobnom vlastníctve.
• Pozemky používané na bývanie  alebo poľnohospodárske  činnosti, môžu byť dané do doživotného prenájmu formou dispozičných práv s právom dedenia.
• Akékoľvek formy rasovej, národnostnej, etnickej a kultúrnej neznášanlivosti, rovnako ako formy diskriminácie na základe jazyka, pohlavia, sociálnych, majetkových a iných ďalších funkcií sú zakázané.  Nie je povolená agresívna propaganda  menšín pod zámienkou ich ochrany pred diskrimináciou z akéhokoľvek dôvodu.
• Zachovávať  vlastné  kultúrne, etnické a jazykové zvyky bude neodňateľné.
• Sloboda vierovyznania okrem agresívnych siekt. 
• Hlavným orgánom je miestna samospráva.  Právomoci samospráv  budú stanovené samotnými ľuďmi.
• Ústava a zmeny a dodatky k ústave  budú schvaľované v referende.

Toto  je oficiálny program hnutia s najväčšou politickou podporou v Novorusku, ktorej predstavitelia sú označovaní západnými politikmi a novinármi ako neofašisti, rasisti a stalinisti. Úsudok o tom, nech si každý čitateľ urobí sám. 

       Je vidno, že v programe sa akoby pokračovalo samozrejme na vyššej úrovni v odkaze N. Machna a konštruktívneho anarchizmu  a jeho priamej demokracie. Veľa z týchto bodov mi veľmi aj pripomína myšlienky z konceptu sociálnej trojčlennosti, hlavne čo sa týka dispozičných práv, ekonomickej demokracie a samosprávy. Sú tam body odkazujúce zároveň na tradičné hodnoty, čo sa môže liberálne zameraným ľuďom zdať sporné. 

      Niektoré zdroje tvrdia, že Novorusko môže byť aj sociálny experiment, že Novorusko je plánované ako projekt, kde Rusko chce odskúšať iné alternatívne spoločenské usporiadanie, na báze priamej demokracie, alternatívneho finančného systému, ekologickej spoločnosti vrátane pretvorenia priemyslu na báze nových super technológii. S tými technológiami by pravdepodobne súviselo aj plánované vytvorenie jednej z najväčších univerzít v Rusku na Kryme – Vernadského univerzity (pomenovanej po tvorcovi konceptu noosféry – vedcovi Vernadskom**) so 7 fakultami orientovanými na výskum v super nových technológiách (vákuum, torzné polia a pod.) v spojení s holistickým a novým poňatím spoločenských vied. Táto univerzita by tvorila vedecké zázemie vznikajúcej ekonomike Novoruska.  Len tak mimochodom, Krym má okrem stratigického vojenského významu aj veľký duchovný význam, podľa geomantie je centrom pre Rusko dôležitých energetických síl, je miestom mnohých prahistorických kultových stavieb, podľa niektorých názorov aj podobne ako v Bosne miestom starých pyramíd neznámych kultúr s veľkým energetickým dosahom a významom. Možno aj práve preto je sídlom védickej školy známeho liečitela, učitela a filozofa Sinelnikova a možno práve preto bol Krym vybratý za centrum Vernadského univerzity. V prípade, že projekt  Novoruska bude úspešný,  Rusko ho môže aplikovať na celom svojom území. Novorusko sa tak pri priaznivom vývine môže stať laboratórium novej spoločnosti tak často predpovedanej v minulosti, založenej na princípoch spojenia spravodlivého spoločenského systému  a alternatívnych technológii.

        Veľkou otázkou je úloha spirituality. Nestačí len sociálna spravodlivosť a dobre zorganizovaná spoločnosť, tá by mala ísť ruka v ruke s duchovnosťou. Či a na koľko sa dá stavať na pravoslávnom náboženstve a ruských tradíciách, alebo na nejakej novej univerzálnej duchovnosti to je veľkou otázkou a úlohou pre Rusko. Kombinácia duchovnosti so socialistickými a  anarchistickými myšlienkami sa pre západniara môže zdať čudná, ale naozaj v ruskej duši drieme určitý ideál duchovného komunizmu. Z metahistorického pohľadu, ako aj podľa antropozofie Rusko má práve v budúcnosti spojiť v syntéze protiklady a vytvoriť akýsi nový druh samosprávneho socializmu, no nie na základe materializmu (ako napr. koncept Zeitgeist) ale práve na základe duchovnosti a morálnych hodnôt, čo sa v budúcnosti ma stať základom Slovanskej kultúrnej epochy. K tomu je ešte ďaleká cesta, ale snahu môžeme vidieť práve v ideách, ktoré by sa mohli stať obsahom  novoruskej štátnosti. 

David Sulík

september 2014

* Dnepropetrovsk bol mimochodom aj rodiskom zakladateľky teozofie H.P. Blavatskej - ako cesty slobodného duchovného bádania, ktorá napriek svojej kontraverznosti osudovo stála na začiatku mnohých prúdov duchovného poznávania v 19. a 20. storočí. 

** Vladimir Ivanovič Vernadskij 1863 - 1945 bol významný ruský vedec, mineralóg, geochemik, filozof, tvorca nových vedeckých disciplín ako sú biogeochémia, rádiogeológia, zakladateľ Ukrajinskej akadémie vied a hlavne tvorca konceptu noosféry. Teória noosféry, je jednou z predstáv o vesmírnej evolúcii. Noosféra je po geosfére a biosfére tretia fáza vývoja Zeme. Pojem a význam noosféry súvisi s konceptom morfogenetických polí, egregorov a matríc. Na koncept noosféry nadväzovali ďalšie vedecké teórie vo fyzike napr. o torzných poliach, v spoločenských vedách v Koncepte sociálnej bezpečnosti a matričného riadenia.