Poslanie Slovenska

Stručná história Slovenska a jeho poslania z hľadiska duchov miesta, národa a času

               Tento príspevok  (určený pre zborník o Trnave)  je ukážkou z pripravovanej knihy „Atlas duchov miesta a národov Európy“, v ktorom sa venujem fenomenologickému opisu jednotlivých krajín Európy v kontexte pôsobenia duchov miesta, národov a času. Základom je  stredoveká hermetická náuka o signatúrach vychádzajúca najmä z diela Agrippu z Nettesheimu, ktorý nadväzoval na gréckeho učenca – geografa, astronóma a astrológa Klaudia Ptolemaia. Náuka o signatúrach hovorí o tom, že tak ako každá rastlina alebo zviera, prípadne kov má svoju planetárnu signatúru a je zhmotnením síl planét, tak aj každý kúsok krajiny má takúto svoju signatúru, t. j. je poznačený vplyvom znamenia zverokruhu, ktorému vládne príslušná planéta. Každé územie tak vyžaruje určité konkrétne sily – éterickú auru miesta. To sa odzrkadľuje v charaktere krajiny, kvalite pôdy, výskytu určitých nerastov, rastlín a zvierat a čo je dôležité, formuje to aj charakter, temperament a  vlastnosti tam žijúceho národa. Náuku o signatúrach dávam do súvislosti aj s náukou o pôsobení duchov času, ktorú podrobne rozpracoval vo svojej knihe „Angelológia dejín“ Emil Páleš, ako aj s antropozofiou R. Steinera, prípadne s inými učeniami.

Zborník-Trnava DS-Poslanie Slovenska .docx (2,3 MB)

Jún 2025

Slovensko

Geografické územie Slovenska podobne, ako Morava a Maďarsko, patrí pod signatúru – znamenie Strelca. Vládnucou planétou Strelca (a Rýb) je Jupiter. Krajina je  zo severu, východu a čiastočne západu ohraničená reťazcom hôr, ktoré ju nielen fyzicky, ale aj energeticky ochraňujú a zároveň uzatvárajú do seba. Slovensko patrí svojim vodstvom  väčšinovo k úmoriu Čierneho mora a len malou časťou na severovýchode k úmoriu Baltického mora. Éterické sily tak v súlade s tokmi riek prúdia z hôr smerom na juh, kde sa krajina otvára a kde sa odvádzajú najmä prostredníctvom rieky Dunaj smerom na Balkán. Podľa Hofstedeho mapy individuálnosti[1] patrí dnešné Slovensko s rozpätím miery individuálnosti od 45 % do 55 % (podobne, ako obyvatelia Moravy) ku krajine na pomedzí duše rozumovej a duše pocitovej[2].

Slováci sú na jednej strane viac pasívni, emotívni, pocitoví a poddajní, na druhej strane si dlho uchovávali určitú pohostinnosť, detinskú otvorenosť a vieru v autority. Odvaha a sila sa prebúdza len v krajných situáciách. V štátnej hymne sú hlavným motívom hromy a blesky, atribúty hromovládcu Zachariela/Jupitera (Perúna), ktoré majú zobudiť národ k slobode a aktivite. Je zaujímavé zamyslieť sa aj nad významom nášho národného znaku dvojkríža. Dvojkríž ako symbol ducha a vedomia. Pocity kolíšu, raz sú hore a raz dole, t. j. môžu človeka vyniesť do výšin vznešenosti (tri vrchy v znaku), aj ho strhnúť do hlbín úbohosti – cez očistené pocity možno dôjsť k spáse. Sme pod vládou dvoch krížov pôsobiacich ako jeden – princípu Krista a zároveň Ducha Svätého. Spojenie lásky a poznávania. Tri vrchy nielen ako princíp Svätej Trojice, ale aj princíp trojčlennosti a jej jednoty.

Vo zvláštnom protiklade s jupiterskou signatúrou krajiny sa prejavuje ženský pasívny charakter národnej duše Slovenska a vodný živel, ktorý jej prislúcha. Akoby veľký hromovládca vo svojich horách chránil mladú krehkú dušu slovenského národa – nevestu hôľ a uchovával ju v izolácii a v spojení s tradíciami a prírodou, a tak bola pripravovaná na budúcu úlohu v rámci Európy. O silnom prejave vodného – ženského živlu svedčí aj množstvo prameňov, ktoré nemá na svete obdobu. Slovensko má doslova tisícky prameňov s rozmanitou a pestrou kvalitou minerálnych vôd – mnohé s liečebným účinkom. Taktiež neuveriteľná rozmanitosť krojov a najmä folklóru v podobe ľudových piesni a tancov je vzhľadom na veľkosť krajiny a počet obyvateľov najpestrejšia v Európe (a pravdepodobne na svete).

Podľa ezotérnych zdrojov duchom národa Slovenska je duchovná bytosť (Archanjelka) ženskej podstaty, ktorú niektorí spájajú alebo priamo stotožňujú so Sophiou – predstaviteľkou Božskej múdrosti, jedným z aspektov Matky Božej. Podľa ruského mystika a autora monumentálnej knihy „Ruža sveta“ Danila Andrejeva (Sophiu nazýva Sventa-Zventana) sa bytosť Sophie a jej inšpirácia postupne približuje k jemnohmotným úrovniam Zeme, s ktorou sa má v budúcnosti užšie spojiť a byť hlavným spirituálnym zdrojom prebudenia novej slovanskej duchovnej kultúry. Podľa Andrejeva je poslanie Sophie spojené najmä s Ruskom, no môže sa prebudiť aj mimo Ruska. Spojenie Sophie a znamenia Strelca (Jupitera) na geografickom území Slovenska v strede Európy akoby symbolizovalo, že je tu potenciál na zrodenie Ruže sveta pod ochrannou múdreho vládcu, ktorá by mala priniesť do sveta nebeskú múdrosť. Slovensko je tak prostredníctvom znamenia Strelca (Jupitera) spojené s európskym nadnárodným poslaním a prostredníctvom Sophie s Ruskom, resp. budúcou slovanskou kultúrou. Slovensko má bližšie k porozumeniu veľkej ruskej kultúre a duchu viac, ako iné európske národy a súčasne má zmysel aj pre ducha Strednej Európy. Slovensko si tiež prešlo ťažkou cestou, ako jeden z mála európskych národov neviedlo dobyvačnú, vyhladzovaciu alebo koloniálnu vojnu voči iným národom sveta, ale samé bolo 1000 rokov utláčané.

Zaujímavo sa to zhoduje aj s postojom Katolíckej cirkvi, uvedomujúcej si existenciu kultu Božskej Matky v rôznych podobách pestovaného z predkresťanských čias, na ktorý nadviazala kultom uctievania Panny Márie. Tú vyhlásila v roku 1927 za patrónku Slovenska. Nie je veľa krajín, kde je mariánsky kult taký rozšírený, ako na Slovensku. Skoro v každom regióne Slovenska sa nachádza mariánske pútnické miesto a vysoký je tiež počet kostolov a kaplniek zasvätených Panne Márii.  V Európe majú za patrónku Pannu Máriu krajiny ako sú: Španielsko, Maďarsko, Malta, Portugalsko a Poľsko, ktoré sú všetky (okrem Poľska) pod signatúrou Strelca alebo Rýb, ktorých vládnucou planétou je práve Jupiter!!! Iba Poľsko sa čiastočne vďaka komplikovanému historicko-územnému vývoju vymyká z tohto „pravidla“, jeho signatúry sú nejednoznačné.

Ako ukazuje genetický výskum, slovenské obyvateľstvo je do veľkej miery pôvodné a je potomkom starých kultúr známych pod rôznymi menami ako boli „kultúra s lineárnou keramikou“, „bukovohorská kultúra“, „lengyelská kultúra“, „polgárska kultúra“, „ľud popolnicových polí“, „lužická kultúra“ a pod. Južné Slovensko bolo v 5. tisícročí p. n. l. súčasťou vyspelej Dunajskej (resp. Vinčanskej) kultúry paralelnej a porovnateľnej so starou Praperzskou kultúrou[3]. Neskôr to boli Rimania, Germáni, Kelti, Dákovia a i. Všetky národy a kultúry tu zanechali svoje genetické stopy. Prvé vlny Slovanov – mladších bratov tu žijúcich kmeňov, s ktorými mali pravdepodobne spoločný indoeurópsky pôvod – prichádzali na naše územie od 5. storočia n. l. v súlade s impulzom zdvojeného pôsobenia „veľkého ducha času“ Zachariela/Jupitera (463 – 817 n.l.) a „malého ducha času“ Zachariela/Jupitera (405 – 477 n.l.)[4]. Zaujímavou otázkou je pôvod Rusínov – obyvateľov východného Slovenska. Podľa historika Mateja Bela, ale aj iných zdrojov, Rusíni sú považovaní za potomkov Sarmatov (Skýtov), ktorí prišli na Slovensko v oveľa skoršej vlne prisťahovalcov, prípadne niektoré zdroje ich považujú za autochtónne obyvateľstvo, ktoré tu žilo už dávno pred oficiálnym príchodom Slovanov. Je otázne, či napríklad aj pôvod Lechov, ktorý môže byť tiež Sarmatský, nemá priamu spojitosť s Rusínmi. To, samozrejme, súvisí s celkovou otázkou ohľadom etnogenézy Slovanov.

Cestou na západ Slovania stretali zvyšky pôvodného germánskeho, ale aj keltského obyvateľstva. Noví prisťahovalci často zostali žiť medzi pôvodnými obyvateľmi, ktorí ich možno vítali ako svojich vzdialených príbuzných. Novo prichodiaci Slovania v tej dobe kolonizovali asi len 10 % územia Slovenska, zvyšok bol ešte stále divokou nedotknutou krajinou, respektíve žili tam zvyšky pôvodných kultúr, vrátane Keltov, Germánov a Dákov.

Medzi usadlých a na roľníctvo zameraných Slovanov prichádzajú kočovní Avari, ktorí si ich podmaňujú. V roku 621 nastupuje „malý duch času“ Rafael/Merkúr (621 – 693). V roku 623 sa Slovania vzbúrili proti útlaku Avarov a na čelo povstania sa dostáva franský kupec Samo. Je zaujímavé, že v merkúrskom čase, ktorý podporuje obchod a cestovanie, práve kupec a Frank, čiže predstaviteľ národa, ktorý formuje celú podobu novej kresťanskej a feudálnej Európy, sa stáva vodcom Slovanov. Organizačné schopnosti duše rozumovej plus praktický záujem o zachovanie obchodných ciest a možností obchodovania boli hlavným motívom záujmu Sama o pre neho zdanlivo cudzie problémy slovanských kmeňov. Úspešne vládol 35 rokov a po jeho smrti sa kmeňový zväz rozpadol.

Od 8. storočia sa začínajú slovanské kmene opäť zjednocovať. Vzniká Veľká Morava, ktorej jadro tvorí Slovensko, Morava, dnešné Maďarsko – všetko krajiny pod znamením Strelca. Veľmi zaujímavé je, že oficiálna doba trvania Veľkej Moravy trvajúca od roku 833 do 907, čo je 74 rokov, je rovnaká, ako bola doba trvania Československa od r. 1918 do 1992 (cca 74 rokov). Obdobie Veľkej Moravy sa tiež prekrýva s obdobím „malého ducha času“ Samaela/Marsu (837 – 909) a končí sa v malom jupiterskom období (909 – 981), zrkadlovo podobne, ako je to aj s periódou existencie ČSR – 1918 – 1992, ktorá sa tiež začína v malom marsickom období (1917 – 1989) a končí sa v malom jupiterskom (1989 – 2061). Zaujímavosťou je, že rozdiel medzi dobou zániku Veľkej Moravy a zánikom ČS(F)R je 1085 rokov, čo je približne polovica platónskeho roka (2160 rokov)[5].

Za lády Sväpluka (870 – 893) dosiahla Veľká Morava svoj najväčší územný rozmach. Konkuruje aj Franskej ríši a čiastočne hatí jej mocenské plány. K ríši pripojil ďalšie územia – (Čechy, Lužické Srbsko, Sliezsko, Vislansko). Je zaujímavé, ako územie Slovenska, resp. Veľkej Moravy, stálo na hraniciach sfér vplyvov duše rozumovej – reprezentovanej Franskou ríšou – katolicizmom a duše pocitovej – reprezentovanej Byzantskou ríšou a východným kresťanstvom. Duševným naladením, ako aj éterickým zameraním bol Slovensku bližší kresťanský impulz pochádzajúci z Východu. V roku 863 prišla na Veľkú Moravu byzantská misia na čele so sv. Konštantínom (Cyril) a Metodom. Kresťanské misie írsko-škótskych misionárov tu už boli aj skôr, ale až vplyv Cyrila a Metóda bol zásadný, civilizačný. V období „veľkého ducha času“ Rafaela/Merkúra (817 – 1171 n.l.), ktoré podporuje vznik písma, je aj misia týchto vierozvestcov zameraná primárne na vytvorenie vlastného slovanského písma a jeho uvedenie do rodiny európskych písiem (aj keď Slovania mali pravdepodobne písmo – bukvicu – už pred príchodom vierozvestcov). Ešte pred svojim príchodom na Veľkú Moravu zostavili hlaholiku a začali pracovať na prekladoch základných bohoslužobných a teologických kníh. Je dôležité poznamenať, že Konštantín patril k najväčším učencom tej doby, pracoval ako knihovník (a tajomník patriarchu) pri chráme Hagia Sophia v Konštantínopole – stredisku vtedajšej byzantskej a celej východnej učenosti. Je to zaujímavé prepojenie impulzu Sophie s misiou na vtedajšiu Veľkú Moravu. Táto misia dala práve z územia Slovenska a Moravy nový kultúrny impulz celému slovanskému svetu. Okrem písma a prekladov kresťanských spisov a prvých vlastných diel v hlaholike to bolo aj povýšenie staroslovenčiny na úroveň liturgického jazyka.

V roku 906 sa Veľká Morava pod náporom maďarských kmeňov rozpadla a postupne stala súčasťou Uhorska. Od pádu Veľkomoravskej ríše sú dejiny Slovenska úzko a bezprostredne spojené s dejinami Maďarska a iných národov Uhorska. Slovenskí veľmoži sa stávajú súčasťou uhorskej šľachty (ako napr. Pozmanovci a Huntovci). Takto vzniká slovensko-maďarský zväzok – jadro Uhorska. K tomuto jadru sa postupne začínajú pripájať ostatné územia ako boli Dalmácia, Chorvátsko, Slavónsko atď. Duchovná previazanosť – signatúra Strelca pôsobiaca na Slovensku aj Maďarsku – je veľmi silná. Ranný stredoveký uhorský štát preberá veľkomoravský (nitriansky) apoštolský dvojkríž na trojvrší a až neskôr sa k nemu pripájajú červeno-biele „arpádovské brvná“ (ostatné korunné krajiny mali vlastné erby). Dôkazom veľmi intenzívnej previazanosti našich elít je to, že v podstate kompletne celú štátnickú a správnu terminológiu prebrali Maďari od Slovákov. Nehovoriac už o poľnohospodárskej terminológii. Zväzok Maďarov a Slovákov sa teda vyznačoval vzájomnou dohodou a koexistenciou.

Dejiny Uhorska sú tak aj dejinami Slovenska a to v nich hrá nosnú úlohu. Na Slovensku sa najmä po tatárskom vpáde koncentrujú najbohatšie a najrozvinutejšie mestá. Prichádzajú Nemci – nositelia čistého impulzu duše rozumovej a saturnskej trpezlivosti, šetrnosti a pracovitosti v spojení s marsickou budovateľskou dynamikou. Prinášajú remeslá a najmä baníctvo a zakladajú väčšinu slovenských banských miest. V 14. storočí sa v Uhorsku pred objavením Ameriky, najmä na území dnešného Slovenska, ťažilo najviac vzácnych kovov (najmä zlata a striebra) na svete (asi 40 % svetovej produkcie). Banská Štiavnica a Kremnica boli mestá svetového významu. Uhorsko sa pričinením Slovenska v tomto období stalo jednou z najbohatších krajín sveta.

Po vpáde Turkov a ich takmer 200-ročnom vládnutí bolo práve Slovensko nositeľom kontinuity uhorského štátu po právnej, ľudskej, kultúrnej aj ideovej stránke. Slovensko bolo vtedy doslova Uhorskom. Bratislava bola od roku 1536 (v malom jupiterskom období) až de facto do roku 1848 hlavným mestom Uhorska. Utečenci z Balkánu pred Turkami – Srbi, Chorváti a iní – hľadali nový domov na území Slovenska a prispievali tak k jeho ďalšej etnogenéze. Vedúca vrstva Uhorska bola tvorená šľachtou rôzneho etnického pôvodu (Maďari, Slováci, Chorváti, Srbi, atď.). Až na začiatku 19. storočia sa definitívne začína presadzovať idea, že „uhorskosť“ znamená maďarskosť. Slovenská šľachta sa v dôsledku štátnej služby, kedy musela ovládať úradný jazyk maďarčinu a zastávať pro štátnu pozíciu, postupne hungarizovala.

Dôležitým momentom v histórii Slovenska bola – tak, ako aj inde v Európe – reformácia. Za polstoročia po Lutherovom vystúpení bolo na Slovensku 900 evanjelických cirkevných zborov.  K Evanjelickej cirkvi sa hlásili mestá a takmer všetka šľachta i časť poddaného ľudu. To súviselo s nástupom „veľkého ducha času“ Gabriela/Mesiaca (1525 – 1879), ale aj „malého ducha času“ Zachariela/Jupitera (1485 – 1557), ktorých spojený vplyv podporoval impulz duše vedomej. Habsburgovci, jezuiti a katolícki biskupi vytvorili silnú protireformáciu – snažili sa zastaviť šírenie reformácie na Slovensku. Napriek úspechu protireformácie, zostalo cca 15 % obyvateľov Slovenska evanjelikmi. Táto „menšina“ – nositeľov impulzu duše vedomej – však v národnom prebudení a vôbec duchovnom a politickom živote Slovenska zohrala kľúčovú úlohu. Väčšina hlavných velikánov slovenskej politiky a kultúry boli evanjelici, vrátane Ľ. Štúra, M. Hurbana, M. R. Štefánika aj oboch Hodžov. To malo a má veľký dosah na poslanie nášho národa. Vznikli 2 prúdy národnokultúrnych buditeľov – katolícky prúd, ktorý mal tendenciu skĺznuť do povrchného nacionalizmu a spojenia myšlienky na vlasť a pokrvnosť s Katolíckou cirkvou, podobne, ako to vidíme v dejinách Chorvátska a Poľska – a evanjelicky prúd, ktorý je nositeľom hlbšej vzdelanosti, kultúry a najmä tendencie k myšlienkovej slobode neviazanej na autoritu cirkvi alebo povrchný nacionalizmus.

Tak ako aj u iných národov pod vplyvom impulzu „malého ducha času“ Anaela/Venuše        (1773 – 1848) prebiehalo formovanie moderného slovenského národa, ale aj kodifikácia spisovnej slovenčiny a vznik prvých literárnych diel v slovenskom jazyku, ako aj slovenskej hymny. Anael/Venuša má zvlášť silný vzťah k slovenčine (a slovanským jazykom celkovo), ktorá má výrazný zvukomalebný charakter. Národne prebudenie išlo najmä cez kňazov a kultúrnych dejateľov, cez impulz múdrosti (Jupitera). V tomto procese hrali dôležitú úlohu najmä Ľudovít Štúr a jeho spolubojovníci. Ľ. Štúr okrem toho, že bol tvorca spisovného slovenského jazyka, filozof, novinár, výborný rečník a vodca revolúcie v roku 1848-49, bol prvý slovenský moderný politik európskeho formátu. Okrem toho spolu s Hurbanom, Hodžom a Hostinským chceli rozvíjať osobitú slovanskú vedu – celistvé poznávanie, podobné, o aké sa snažil Goethe, ktoré by zahŕňalo rovnako empirické spoznávanie, ako aj intuíciu, cit a zmysel pre estetiku. Cieľom takto chápanej vedy malo byť mravné pozdvihnutie človeka a až v druhom rade výskum fyzického sveta. Slovanská veda mala pozdvihnúť slovenský národ z duchovnej biedy a zjednotiť slovenskú inteligenciu. Až skrze takto pôsobiacu slovanskú vedu mal prísť očakávaný slovanský vek.

Slovanská veda Štúrovcov sa snažila o to isté, čo neskôr sofiológia ruského filozofa Vladimíra Solovjova, ktorý zadefinoval sofiológiu ako úsilie o syntézu kozmológie, antropológie, teológie a troch prameňov poznania (empírie, rozumu a zjavenia). Rozvinutie celostného poznania očakávali Štúrovci (a nielen oni) od Slovanstva. Na dejiny sa v súlade s pohľadom nemeckých filozofov (najmä s Herderom a Hegelom) dívali ako na príbeh, ktorý má svoj zmysel, v ktorom postupne vystupujú jednotlivé kultúry vedené svetovým duchom, kde každá kultúra prispeje do chrámu ľudstva niečím originálnym. Inšpirácia Sofie sa tak prenáša cez Konštantína a Metoda na Slovensko, neskôr sa objavujú v dielach „Pansofia“ od Komenského (a u iných stredoeurópskych mystikov) a znova sa objavujú u Štúrovcov – a znova sa prenášajú do Ruska a naplno sa prejavujú u Solovjova a ruských sofiológov. V súčasnosti sa znova v podobe diela E. Páleša objavuje na Slovensku. Vidíme tak cirkuláciu a vzájomnú „deľbu práce“ a spoluprácu duchovných impulzov naprieč Európu a Ruskom.

Je zaujímavé, že existuje priame spojenie medzi Ľ. Štúrom a zakladateľom antropozofie R. Steinerom. Učiteľom Ľ. Štúra na evanjelickom lýceu bol Tobias Gottfried Schröer (1791 – 1850), otec známeho Karla Juliusa Schröera (1825 – 1900)[6], učiteľa a inšpirátora R. Steinera. Obaja Schröerovci sa zaoberali gréckou filozofiou a nemeckým idealizmom. Práve vplyv T. G. Schröera sa výrazne prejavil na prebudenie záujmu Ľudovíta Štúra o nemeckú idealistickú filozofiu, ktorá sa stala inšpiráciou pre jeho filozofický svetonázor a základom vízie vytvorenia novej slovanskej vedy. Dá sa povedať, že antropozofia aj slovanská duchovná veda majú čiastočne spoločný inšpiračný základ. Obaja Schröerovci sa veľmi živo zaujímali o život a činnosť Štúra dávno po jeho odchode zo škol a z Bratislavy, v podstate až do jeho smrti. Dokonca sa predpokladá, že autorom anonymného nekrológu vo Wiener Zeitung (vydanie zo dňa 16. 2. 1856) po smrti Štúra bol práve K. J. Schröer.

Vuklo na Slovnsku povstanie proti maďarskému útlaku s požiadavkami vlastnej autonómie, slobody vzdelávania v slovenskom jazyku a i. Povstanie bolo potlačené – Slováci okrem zrušenia poddanstva nijaké práva nezískali, národnostný útlak sa stupňoval. V roku 1867 došlo k Rakúsko-Uhorskému vyrovnaniu, vznikol dualizmus – dvojštátie. Slovensko sa dostalo pod priamy vplyv Maďarska a nastúpilo obdobie tvrdej maďarizácie. Namiesto latinčiny a nemčiny sa oficiálnym jazykom stáva maďarčina a slovensky národ je doslova postihnutý jazykovou a kultúrnou genocídou. Až rok 1918 – rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik ČSR – zachránil slovensky národ pred zánikom. Zásluhu o založenie Československej republiky okrem T. G. Masaryka mal predovšetkým diplomat, generál a vedec M. R. Štefánik. Po Štúrovi druhý slovenský politik svetového formátu! ČSR bola pre Slovensko obdobím kultúrneho prebudenia a rozmachu vzdelanosti, vedy a umenia. Okrem pozitív však stále bola neuspokojivo riešená otázka rovnoprávneho postavenia Slovákov v mnohonárodnostnej ČSR, čo nahrávalo všetkým nacionalistickým stranám.

Približne od nástupu „malého ducha času“ Michaela/Slnko (1848 – 1917) sa v duchovnom živote Slovenska objavili a pôsobili 3 veľmi silné postavy, také charakteristické pre nadnárodné až univerzálne poslanie Slovenska, ktoré na jednej strane súvisí s poslaním Strednej Európy, s nástupom „veľkého“ aj „malého ducha času“ Michaela, ale aj so vzťahom Sophie k Rusku a Slovensku. Prvou postavou je lekár, publicista a prekladateľ Dušan Makovický (1866 – 1921), ktorý bol osobným lekárom L. N. Tolstého a jeho veľkým obdivovateľom. Makovicky na jednej strane priniesol na Slovensko impulz filozofie Tolstého a iných ruských filozofov a na druhej strane podľa mnohých zdrojov mal veľký podiel na ovplyvnení Tolstého myšlienkami filozofie súcitu a nenásilia. Tolstoj zase inšpiroval mnohé svetové osobnosti, ako bol napr. Gándhí. Druhou veľkou postavou slovenského národa tej doby bol až dodnes širšej verejnosti stále neznámy Ján Maliarik (1869 – 1946). Bol to ev. kňaz, humanista, filozof, teozof, mystik, orientalista, sociológ a autor približne 17 originálnych diel. Ovládal jedenásť svetových jazykov (vrátane esperanta a sanskrtu). Svetových politikov v korešpondencii oslovoval milými priateľmi a bratmi. Za svoje pacifistické postoje bol počas prvej svetovej vojny väznený a liečený na psychiatrickej klinike. Maliarik pri svojich štúdiách náboženstiev a metafyzických sústav dospel k názoru, že existuje len jedna univerzálna pravda, ku ktorej náboženstvá buď smerujú, alebo sa od nej odkláňajú. Konfesionálna príslušnosť je sekundárna, zásadný je rozvoj mravnosti a spirituálnej praxe. Vytvoril synkretický, ale napriek tomu originálny nábožensko-filozofický systém. Načrtol víziu univerzálneho svetového štátu. Do popredia kládol všeobecné nenásilie a s tým spojené vegetariánstvo, súcit a oslobodenie od hmotných statkov. Sám tieto princípy praktizoval, žil v chudobe a okrem kníh nevlastnil nič. Svoje spisy, ktoré vydával, rozdával zadarmo.

Treťou významnou postavou Slovenska bol česky rodák, ktorý však väčšinu života prežil na Slovensku, lekár Ctibor Bezděk (1872-1956). Bol inšpirovaný Tolstojom a inými ruskými filozofmi,  Gándhím ale aj antropozofiou. Ako lekár pôsobil medzi chudobnými, bol propagátorom zdravého životného štýlu a inšpiroval vytvorenie ekologických (eubiotických) osád. Postupne si adoptoval a vychoval 42 detí. Známy je najmä ako zakladateľ etikoterapie – liečby mravnosťou. V roku 1931 vydal knihu „Etikoterapie - Záhada nemoci a smrti“. V nej uvádza, že „náš zdravotný stav závisí od vzájomného pomeru, v akom sa nachádza ľudský duch a jeho telo. Ideálny stav nastane vtedy, keď duch je skutočným vládcom tela.“ Etikoterapia spája vedu s duchovnom a považuje sa za kráľovnú holistickej medicíny, lebo lieči nie na úrovni fyzickej, energetickej alebo duševnej, ale priamo na duchovnej. Všetky tri osobnosti majú spoločnú snahu o univerzálnosť a prepojenosť filozofie, s vedou a duchovnom – prepojenie stredoeurópskych a ruských impulzov s absolútnou dôležitosťou morálky. V týchto troch osobnostiach akoby sa predznamenal ten ideál a poslanie, ktoré v sebe slovenský národ nosí.

Na úrovni vonkajšej histórie sme v tomto období prešli cestou od spoločného štátu s Čechmi k samostatnému Slovenskému štátu počas II. sv. vojny. V ustanovení Slovenského štátu (berúc do úvahy všetky geopolitické súvislosti tej doby) vidím presadenie katolíckeho kultúrneho prúdu v politike, ktorého história sa tiahne od 18. storočia. Zo spojenia idey pokrvnosti, vlasti a Katolíckej cirkvi (hlavné heslo Slovenského štátu: „Za Boha život, za národ slobodu!“) sa sformovala klerikálna strana HSĽS, ktorá ovládala celý politický, hospodársky aj kultúrny život Slovenska. Povstaním slovenského národa v SNP – v jupiterskom hrdinskom duchu – však slovenský národ prekonal vlastnú pasivitu a čiastočne sa očistil v očiach svojho národného ducha.

Vo februári 1948 sa potom pučom v Československu chopili moci komunisti a krajina sa postupne stala súčasťou východného bloku. Liberalizačné hnutie v roku 1968 – známe ako Pražská jar – bolo porazené. Nasledovalo obdobie normalizácie. Pomery v krajine zmenila až nežná revolúcia v novembri 1989, kedy zmeny prebiehali v celej Európe, čo korešponduje aj s nástupom „malého ducha času“ Zachariela (1989 – 2061). Unikátna kombinácia duchov času Michaela (1879 – 2234) a Zachariela (1989 – 2061) je vo veľkom súlade s duchom miesta Čiech (pod signatúrou Leva/Slnka/Michaela), Moravy aj Slovenska, čo z duchovného hľadiska akoby predznamenalo potenciál a významnú úlohu, ktorú malo mať Československo v rámci svojho poslania v Európe. Nie náhodou, tak ako už veľakrát predtým, napr. pri vzniku I. aj II. sv. vojny, pri rozpade socialistického bloku aj pri rozpade Juhoslávie, anglosaské politicko-lóžové kruhy viedli útok proti samej podstate procesu zjednocovania Európy, t. j. oslabovali a znefunkčňovali vplyv Strednej Európy v dôsledku rozpadu Československa. To, že to bolo plánované strategické rozhodnutie už dávno pred rozpadom detailne analyzoval aj napr. M. Dolejší[7]. Na to sa využila konfigurácia duševnej zložky Slovákov silne viazaná na dušu pocitovú a pokrvnosť a začalo sa hrať na strunu nacionalizmu. V Čechách, kde u ľudí prevažuje čistá duša rozumová spojená s pragmatickým postojom, sa nedalo apelovať na nacionalizmus, tam sa dôvody na rozdelenie museli vysvetľovať z pohľadu ekonomickej a politickej výhodnosti takéhoto kroku. Karmickými dôsledkami rozdelenia a nepochopenia skutočného hlbšieho poslania spojeného štátu Slovákov a Čechov[8] bol pokles životnej úrovne, nezamestnanosť, rozkradnutie národného majetku, nárast korupcie a bezprávnosti. S následkami tohto stavu Slovensko bojuje až doteraz. Samozrejme, v rozdelení môžeme nájsť aj pozitívny aspekt, a to urýchlenie vývoja  ďalších vyšších duševných zložiek u Slovákov, ako sú duša rozumová a čiastočne aj vedomá.

V súčasnosti stojí Slovensko pred úlohou, ako nájsť svoje poslanie a zmysel. V oblasti politiky múdrosť nášho politického postupu musí spočívať práve v inteligentnom manévrovaní medzi mnohými globálnymi záujmami EÚ, Ruska, Číny, štátnej elity USA a Globálnej elity. Až vďaka súčasným zmenám v globálnej politike sa vytvára priestor pre tendencie znovu obnoviť užšie spojenie krajín V4, z ktorých spojenie Česka, Slovenska a Maďarska je v súlade s duchom miesta a času – spojenie s Poľskom vyzerá skôr účelovo. Ideálne by bolo, keby do skupiny V4 pribudlo aj Rakúsko, prípadne aj Slovinsko. Zoskupenie V4 (prípadne V5, V6) by mohlo mať 2 alebo 3 centrá riadenia – Prahu, Bratislavu alebo Viedeň, čo by udržiavalo určitú politickú stabilitu tohto zoskupenia a bolo by v súlade s aktuálnymi vplyvmi duchov času – Michaela a Zachariela. Znova sa vracia myšlienka posilnenia politického vplyvu Strednej Európy v rámci EÚ, ktorá by sa práve po jej eventuálnom rozdelení, prípadne po rozpade EÚ, stala jadrom tradičnej Európy. Veľkou otázkou je Nemecko, ktoré duchovne patrí do Strednej Európy. V prípade rozpadu Európy by tak bolo možné spojenie Nemecka s V6, čo by vytvorilo naozaj silný európsky blok – konfederáciu, avšak tento blok by musel byť založený na iných princípoch, najlepšie na princípoch sociálnej trojčlennosti[9]. Takýto blok by mohol prirodzene kooperovať s Euroázijskou úniou na jednej strane a na druhej so zvyškom EÚ (ak by nezanikla). Vážnosť európskej identity sa aj z duchovného hľadiska môže prenášať do Strednej Európy za predpokladu zachovania jej duchovnej a kultúrnej jedinečnosti.

Na duchovne-kultúrnej rovine čaká Slovensko delikátne a ťažké poslanie, ku ktorému treba pristupovať vedome. Ide o skutočné prebudenie ducha, skutočnej múdrosti – Sophie. To musí ísť cez individuálne duchovne prebudenie každého človeka. Sme duchovnou križovatkou mnohých vplyvov Východu a Západu, tu sa má a môže uskutočniť prepojenie toho najlepšieho, čo dala európska kultúra a jej duchovný život s ideami Ruska. Ruža sveta – Sophia môže vykvitnúť práve tu.